Kto si

Klasika Kráčala bosá po tráve ešte stále mokrej od rannej rosy. Vzduch voňal sviežosťou miešajúcou sa s vôňou lúčnych kvetín. Slnko príjemne hrialo a slabý vietor jej rozfukoval blankytne modré šaty tenké ako pavučinka. Obtáčali sa okolo jej mladého štíhleho tela, akoby sa chceli s ňou láskať. Kráčala pomaly. Nad ňou bolo nebo plné veľkých nadýchaných oblakov. Tráva jej šteklila členky. Vychutnávala si pocit akejsi čistoty a pokoja.

V tom ju niekto zozadu chytil za plece. Nezľakla sa. Do nosa jej udrela zvláštna vôňa. Vzrušujúca, no zároveň ukľudňujúca. Otočil si ju k sebe. Ostala stáť ako prikovaná. Oči. Nebesky modré oči, ktoré sa jej dívali až do duše. Nemohla od nich odtrhnúť pohľad. Nevnímala nič okolo seba. Nevnímala osobu, ktorej patrili tie oči. Jeho modré sa vpíjali do jej nezbedných zelených.

Pritiahol si ju k sebe bližšie. Priložil svoje pery na tie jej hebké ako hodváb. Bozkával ju pomaly a nežne. Vzdychla a pootvorila pery. Ihneď využil príležitosť. Vkĺzol do nich jazykom. Hrali sa spolu ako dva motýle poletujúce po lúke. Z toľkého návalu vzrušenia sa jej podlomili kolená. Avšak jeho mocné paže ju zachytili. Pritiahol si ju k sebe ešte bližšie. Oddeľovala ich len tenká látka jej šiat. Cítil ako divoko jej bije srdce a hruď sa prudko dvíha a klesá pri každom nádychu. Pevne ju objal okolo pása a zviezli sa spolu na vlhkú trávu. Ihneď jej zmáčala celé šaty, ktoré sa na ňu nepríjemne lepili. Odrazu už neboli ľahučké ako pavučinka, ale ťažké akoby mali niekoľko sto kíl. Chcela sa ich zbaviť, no on jej nedovolil. Kvety zastonali pod váhou ich tiel a radšej sa sklonili.

Bozkával ju na pery, tvár, krk... Jemne ju hryzkal. Pomaly ju ochutnával a ona ho nechala nech si robí, čo chce. Nežne jej prešiel rukou pozdĺž teľa až k okraju šiat. Potom, milimeter po milimetri, posúval ruku vyššie a vyššie. Prehla sa ako luk. Mučil ju svojimi pomalými pohybmi a rukami jemnými ako pokožka dieťaťa. Pridvihol si ju a prevliekol jej šaty cez hlavu. Vydýchla si. Konečne ju nič neťažilo. Zem ju príjemne chladila, no zároveň ju ohrievalo teplo jeho mocného tela. Rozplietol jej hrubý vrkoč ryšavých vlasov. Celú ju zahalili.

Objala ho okolo krku a pritiahla k sebe. Nečakala ani chvíľu a zmocnila sa jeho pier. Naplno sa oddávali svojej vášni. Hladkal jej prsia, hral sa s jej ružovými bradavkami stvrdnutými od toľkého vzrušenia. Zaborila si štíhle prsty do jeho dlhých hustých čiernych vlasov. Od pŕs prešiel bruškami prstov nižšie. Na svojom putovaní k jej ženskosti nezabudol poláskať bruško a nakoniec sa zastavil na tom mieste, kde sa sústreďovalo všetko jej vzrušenie. Akonáhle sa dotkol jej skrytej ženskosti, zalapala po dychu. Láskal ju a pritom vzal do úst jej bradavku.

Ešte nikdy s nikým neprežívala toľko slasti ako s ním. S tým neznámym mužom, z ktorého nemala vôbec strach. Roztápala sa po jeho nežnými dotykmi. S privretými očami si užívala každý jeho dotyk, bozk, čo i len najmenší pohyb. Nestačila si ani všimnúť, kedy svoje mužné telo presunul na jej útle ženské. Vnikol do nej a celú ju vyplnil. Vykríkla. Prudko otvorila oči. Vtedy ho po prvýkrát uvidela celého vo svojej kráse. „Anjelská tvár,“ prebleslo jej mysľou. Nikdy v živote nevidela takého muža. S črtami jemnými, no zároveň neuveriteľne mužnými. Usmial sa na ňu.

S každým pohybom vnikal do nej ešte hlbšie. Pevne ho vo vnútri zvierala. Vychádzala mu v ústrety. Rukami putovala po jeho tela. Pri každom výpade cítila ako sa mu napli všetky svaly. Postupne ju viedol k vrcholu. Vzdychala a krútila sa pod ním ako had chytený do pasce. Už viac nedokázala odolávať. Myslela si, že vybuchne. Poslednýkrát vykríkla a upadla do bezvedomia.

Niekoľko minút bola úplne mimo. Len pomaly sa preberala. Už necítila jeho teplo. Necítila ho nikde pri sebe. Posadila sa. Pozrela na jednu i druhú stranu, no nikde nebol. Iba polámané kvety a zúbožené výhonky mladej trávy svedčili o tom, čo sa len pred malou chvíľou odohralo. Pozrela pred seba a zdvihla zrak. Stál tam. Týčil sa nad ňou v celej svojej nahej kráse. Vysoký a svalnatý. Bez jedinej chybičky. Jednoducho dokonalý...

„Kto si?“ zašepkala. Neodpovedal. Za celú dobu nevydal ani hláska. „Nepočul ma?“ pomyslela si. Chcela sa ho opýtať znovu, keď v tom, sa niečo za ním začalo dvíhať. Niečo obrovské a biele. Pomaly sa to zväčšovalo. „To nie! To nemôže byť pravda!“ krútila v duchu hlavou.

Rozprestrel mohutné krídla. Dvakrát nimi mávol a vzniesol sa do výšky. Všade naokolo rozvírili lístie. Tráva sa ohla pod náporom silného vetra. Vystrel k nej ruku. Bála sa. Odrazu ju premkol neuveriteľný strach. Kto to vlastne je? S kým sa milovala ako nikdy v živote? V hlave mala toľko otázok. Musela sa ho to spýtať. „Si...“

Zobudila sa...