Prekvapenie

Klasika Päť rokov. Je to už päť rokov. Práve dnes 16. februára 2007. Už dva týždne som neustále chodila ako telo bez duše. Preboha, veď je to už päť rokov! Moji kamaráti si to všimli a samozrejme, že vyzvedali, no ja som im nič nepovedala. Som predsa tajnostkárka. A to ich hnevalo. Stále otravovali. No ja som im to nemienila vešať na nos. Myslím, že dnes to bude pre mňa veľmi ťažké. Pretože dnes je ten piatok, keď je rad na mne. Každý piatok sa s kamarátmi stretávame a pozeráme filmy. Nepotrebujeme chodiť po diskotékach ani podobných zábavách. Dokonale sa vieme zabaviť aj sami.

Tak hneď ako som prišla zo školy, upiekla som pizzu. Keďže som nemala dosť času upiecť aj niečo sladké, kúpila som v obchode dva balíky malých koláčikov. Všetko toto spolu s niečím na pitie som odniesla do mojej izby. O siedmej, skoro presne na minútu, sa všetci dorútili. Traja chalani a dve dievčatá.

„Čo budeme pozerať?“ spýtala som sa. „Priniesla som stužkovú,“ povedala kamarátka. „Myslel som, že pozeráme filmy,“ ozval sa jeden z chalanov. „No a? To v pohode stíhame. A keby aj nie, tak tu ostaneme dlhšie,“ oponovala mu. „Teda, ak ti to nebude prekážať,“ otočila sa na mňa. „Samozrejme, že nebude. Aspoň nebudem na to toľko myslieť,“ dodala som v duchu. „A potom si môžeme pozrieť Veľmi nebezpečné známosti. Jednotku aj dvojku?“ spýtala sa. Výnimočne všetci hneď súhlasili. Inak sa vždy hádame minimálne pol hodiny. Len tak pre seba som sa usmiala. Toto musela byť zhoda okolností. Milujem tieto filmy. A pri nich sa to stalo. Pred piatimi rokmi. Ani jeden z kamarátov nevedel, čo sa pri týchto dvoch filmoch odohralo. Čiže vážne to musela byť iba hračka náhody.

Ešte predtým ako sme zapli video, prebehol boj o miesto na mojej manželskej posteli. Ja som sa nemusela obávať. Moje miesto bolo vždy napravo pri stene. Tentokrát vyhrali chalani. Baby sa len s neochotou usadili na deke na zemi. Už teraz som v duchu bedákala ako dlho budem zase upratovať posteľ. Vždy, keď na nej ležal minimálne jeden chalan, bola kompletne rozhádzaná. A to len kvôli tomu, že robili hlúposti. Častokrát sme ani nevedeli o čom bol celý film, lebo stále otravovali. Samozrejme, že o žiaden sex sa nejednalo. Medzi nami šiestimi nikdy nebola žiadna dvojica. Bolo to len šteklenie a hladkanie a samozrejme také menšie zápasenie a vždy to končilo vankúšovou vojnou.

Keď boli konečne všetci usadený, konečne sme pustili stužkovú. Ja som tú svoju mala pred piatimi rokmi a poriadne som si už na ňu ani nepamätala. No viem, že bola úžasná. Bola som na nej s tým najúžasnejším človekom, ktorého som kedy stretla.

Jasné, že kamoška bola krásna. Aj úvod mali pekný, ale potom nič moc. Mám taký pocit, že časť z nej som prespala. Ešteže som sa zobudila chvíľu pred koncom. Dúfala som, že si to nik nevšimol. Za tú chvíľku, čo som spala, stihli všetko zošrotovať. Niekedy som mala pocit, že to nie sú moji kamaráti, ale kobylky. „Baby, prehoďte niektorá kazetu,“ vykríkol niekto a to ma prebralo. „Konečne môj obľúbený film. Aspoň si trochu zaspomínam,“ pomyslela som si. Bolo už desať hodín, keď sme dopozerali. „Chcete vidieť aj druhú časť?“ unavene som sa spýtala. „Jasné, veď aj tak nemáme čo robiť.“ „Počúvaj,“ otočila sa ku mne kamarátka, „prečo máš v kalendári pri dnešnom dátume tú päťku?“ „Len tak,“ odpovedala som úplne ľahostajne. Bola som tak hlúpa a napísala som si to do kalendára. No dobre! Chcela som si to zapamätať. Ale prečo som si to napísala práve červenou fixkou? Nechápem! „Povedz prečo! Nebuď taká! Povedz!“ otravovali. „To je moja osobná vec. Nechajte to tak,“ odvrkla som. „Dobre, veď sa neurážaj!“ „Neurážam sa. Len nechcem o tom hovoriť.“ Prirodzene aj tento piatok to muselo byť s malou hádkou. „Poďme radšej pozerať.“ A tak sme opäť všetci zaujali svoje miesta.

Už pri úvodných titulkoch som sa usmievala. Viem ten film od začiatku po koniec naspamäť. Skoro v polovičke filmu niekto zazvonil. „Kto len môže takto neskoro otravovať?“ spýtal sa kamarát. „Keďže vy všetci ste tu, tak vážne neviem.“ Často sa stávalo, že práve oni chodili neskoro v noci pre mňa a potom sme sa veľmi dlho prechádzali. No i mňa trápilo, kto to môže byť. Rodina to určite nebola. Tí vždy vyhrávali na zvončeku pesničky, no a susedia zvonili vždy krátko. Ostával tu však ešte jeden fakt. Bolo príliš neskoro na akúkoľvek návštevu. Dúfala som, že niekto išiel otvoriť. Mne sa vôbec nechcelo vstať. Cez film som sa pokúšala začuť nejaký hlas. „Dolu je nejak veselo,“ poznamenal kamarát. „Čo sa deje?“ „Neviem.“ A naozaj som nevedela. Dolu bola počuť čulá vrava a smiech. No medzi maminým a otcovým smiechom som nepočula žiaden iný hlas. Bola som však príliš lenivá na to, aby som sa išla pozrieť. „Prosím, choď pozrieť, sme zvedaví,“ prosíkali. „Nechce sa mi,“ protestovala som.

Nakoniec ma predsa len vyhnali. Ale neskoro. Ako som sa postavila, do izby vošiel muž. Vysoký a krásny. O päť rokov starší, ale omnoho viac príťažlivejší. Ostala som stáť pred televízorom. Neverila som vlastným očiam. Podišiel ku mne. Film bol práve v mojom najobľúbenejšom úseku. „Prekvapil si ma,“ povedala som spolu s hlavnou hrdinkou. „Zamiloval som sa,“ odpovedal mi zároveň s hercom. A potom ma pobozkal ako vo filme. V izbe nastalo hrobové ticho. Cítila som ako sa päť párov očí upiera na mňa. Nechápali, čo sa deje. Bozkával ma asi minútu, no pre mňa uplynula len sekunda. Potom mi pomaly začali stekať po lícach slzy. Oprela som si hlavu o jeho širokú hruď. „Neplač, prosím.“ Držal ma v náručí a ja som vdychovala tak dôverne známu vôňu. Tú vôňu, ktorú som necítila tak strašne dlho. „Zmenil si sa,“ zamrmlala som, keď som zacítila jeho svaly. „Aj ty.“ Hladkal ma po dlhých čiernych vlasoch. Keď odchádzal, vyzerala som ako chlapec. Teda aspoň môj účes tak vyzeral. Pozrela som naňho „Zostaneš so mnou?“ „Zostanem.“ Opäť ma pobozkal. „Zlatko,“ začal a pritom ma trochu odstrčil. Z vrecka vytiahol akúsi krabičku. „Vezmeš si ma?“ spýtal sa. „Čo?“ skríkli všetci piati naraz. Konečne niečo prerušilo to hrobové ticho. Boli prekvapení len oni. Vedela som, že takéto niečo raz príde, len som netušila, že tak skoro. Nemala som nad čím rozmýšľať. „Áno,“ moja odpoveď bola stručná a výstižná. Viac nebolo treba hovoriť. Nevideli sme sa síce celých dlhých päť rokov, no ja som mala odpoveď pripravenú od tej chvíle, čo odišiel. Na prst mi navliekol nádherný prsteň z bieleho zlata s veľkým kameňom. „A takto predstaviť nás?“ ozval sa kamarát. „Jasné, skoro som zabudla, že ste tu,“ zasmiala som sa. „Láska, toto sú moji kamaráti. Ľudia, môj snúbenec,“ predstavila som ich. Viac nepotrebovali vedieť. Zatiaľ nie. „Nemôže to byť tvoj snúbenec. Veď sme ho nikdy nevideli, nepoznáme ho. A to sme s tebou každú chvíľu,“ protestovali. „Aby som to vysvetlila. Poznáme sa od detstva. Tri roky sme spolu chodili. Najkrajšie tri roky v mojom živote. Potom odišiel pracovať do zahraničia,“ vysvetlila som. „A vrátil som sa,“ ozval sa. „Páni!“ vykríkla jedna z kamarátok. „Presne tak. Páni! A teraz sa vrátil a požiadal ma o ruku. Keďže ho stále milujem tak ako v prvý deň, súhlasila som. Veď pri tom ste už boli.“ „Ešte raz páni,“ vzdychla si. „Tak my vás necháme osamote. Určite si máte čo povedať,“ žmurkol na mňa kamoš. Presne som vedela, čo mu víri hlavou. Ten myslel vždy len na hlúposti. Rozlúčili sa a pekne ako káčatka za sebou vypochodovali z izby.

„Máš zlatých kamošov, ale ani jedného z nich nepoznám. Kde sa podeli tí starí?“ spýtal sa a objal ma. „Po tom čo si odišiel a ja som bola úplne na dne, sa všetci na mňa vykašlali. Nikto ma nechápal a stále len v kuse opakovali aká som hlúpa, keď myslím stále na teba. Vtedy sa poriadne vyfarbili a ukázali akí vlastne sú. Potom som si našla týchto. Mám ich veľmi rada. Sú mojím všetkým.“ „A ja nie som?“ „Si a ty to dobre vieš. Vypnem to,“ načiahla som sa za ovládačom. „ Nie. Nechaj. Dopozeráme to. Pamätáš sa, čo som ti pri tomto filme sľúbil?“ „Nikdy na to nezabudnem. Ako si ma vtedy objímal a povedal mi, že ma miluješ viac než čokoľvek na svete. Potom sme sa krásne celú noc láskali. Bolo to úžasné. Ráno si odlietal, ale ešte predtým si mi sľúbil, že ak sa raz vrátiš, požiadaš ma o ruku“. „Sľub som splnil.“ „Len ti to trvalo dlho. Veľmi si mi chýbal.“ „Aj ty si mi chýbala.“

Ľahli sme si spolu na posteľ. On sa oprel o stenu a ja som si ľahla medzi jeho nohy. Oprela som sa o jeho svalnatú hruď. „Naozaj ostaneš so mnou navždy?“ „Nikdy ťa neopustím!“ Otočila som sa k nemu, aby som ho mohla pobozkať. Chýbal mi ten pocit, keď ma držal v náručí, bozkával. „Milujem ťa,“ šepkal mi medzi bozkami. Zahniezdila som sa, aby som si našla lepšie miesto. „Nie zlatko, toto nerob prosím,“ zastenal. „Prečo?“ No na odpoveď som nemusela dlho čakať. Na boku som zacítila jeho tvrdú, prebúdzajúcu sa mužnosť. Vyvalila som naňho oči. „Prepáč,“ zašepkal mi do ucha. „To nič,“ vyletelo to zo mňa len tak. Nevedela som, čo mu mám povedať. Toto sa mi nikdy nestalo. Nikoho som ešte nevzrušila. „Veľmi po tebe túžim, zlatko.“ Viac mi nebolo treba.

Áno, teraz bol ten správny čas. Ani nevedel ako a kedy som mu vyzliekla sveter a tričko. „Čo to robíš?“ „Chcem ťa. Máš s tým problém?“ vyzývavo som sa spýtala. „Dvakrát mi nemusíš hovoriť,“ usmial sa na mňa. Odvtedy to bolo ako vo sne. Posadila som sa obkročmo naňho. „Takto sa mi to páči. Len mi tu niečo zavadzia,“ smial sa. Strčil mi ruky pod tričko. „Áno, takto je to lepšie. Na toto sa pamätám,“ šepol a zahryzol mi do ušného lalôčika. Zavzdychala som. O áno, na toto som si veľmi dobre pamätala aj ja. Pod tričkom mi vzal do ruky prsník. „Ale toto sa zmenilo. Si nejako viac vyvinutá,“ zdvihol obdivne obočie. Potom sa rozosmial. „Nesmej sa,“ priateľsky som ho buchla. Stiahol mi tričko. Vtedy ho smiech prešiel. Pozorne si ma prezrel. „Fíha! Keď už pre nič iné, tak pre tento pohľad sa oplatilo vrátiť!“ „Prestaň, lebo si to rozmyslím,“ zavrčala som. Len tak zo žartu som sa postavila. Akože som veľmi urazená. Rýchlo ma stiahol naspäť. Pevne ma objal. „Dobre, dobre, už budem ticho. No musím povedať, že si fakt kus.“ „Ďakujem. Aj ty si celkom fešný,“ pobozkala som ho. „Snažil som sa. Musel som odháňať zástupy Kanaďaniek, čo každý deň stáli pred mojimi dverami.“ Mohla to byť pravda, ale ja som vedela, že len žartoval. Vždy vedel kedy a čo má povedať, aby niekoho rozosmial. To som milovala na ňom asi najviac. Cítila som ako mi šmátra po chrbte. Hľadal rozopínanie podprsenky. Usmiala som sa. Práve dnes som si obliekla takú, čo sa zapínala vpredu. „Márne hľadáš,“ teraz som bola škodoradostná ja. Odtiahla som sa od neho. Silno protestoval. No keď som si rozopla podprsenku, hneď stíchol. „Toto sú vynálezy,“ čudoval sa. Cítila som ako mi pod jeho pohľadom tvrdnú bradavky. Neváhal ani minútu. Okamžite zobral jednu do úst a začal sa s ňou hrať. Takú rozkoš som ešte nikdy nezažila. Celým telom mi prebiehali vlny vzrušenia. Sal mi ju a nežne láskal. Jeho ruky blúdili po celom mojom tele. Samozrejme, ani ja som nezaostávala. Rozopla som mu nohavice. Neviem, kde som nabrala toľko odvahy. Opatrne som mu pohladkala tvrdý kopček v boxerkách. Potichu zavzdychal. To mi dodalo ešte viac odvahy. Rýchlo som mu stiahla zvyšok oblečenia. Pozorne som si ho kompletne prezrela. Bol nádherný, neskutočne nádherný. Za tých pár rokov zmužnel. Musel určite cvičiť. Telo mal pekne svalnaté a opálene. Aj keď som si nevedela predstaviť, kde by sa mohol v Kanade opaľovať. Vyvalila som oči, keď som mu pozrela do rozkroku. „Ježišikriste, to do mňa nedáš! Je to obrovské!“ vykríkla som. Rozosmial sa. „No tak včelička... Vôbec nie je veľký. To sa ti len zdá.“ Pritiahol si ma bližšie a vášnivo ma pobozkal. Cítila som ako sa mi bradavky obtierajú o jeho hruď a to ma ešte viac vzrušovalo. Bola som už pekne vlhká. Mimovoľne som sa začala panvou obtierať o jeho rozkrok. Potichu som vzdychala. Videla som, že ma chvíľu len tak pozoruje. Potom ma chytil za zadok a začal ho masírovať. Sklonila som hlavu k jeho bradavke. Vzala som ju do úst a opatrne ju začala sať a hryzkať. Rukami som mu prechádzala po svalnatých rukách, hrudi, stehnách... Jednoducho boli všade. Prešla som mu pozdĺž celej hrude až k miestu jeho viditeľnej túžby. Štíhle prsty som ovinula okolo jeho mužstva. Zadržal mi ruku. „Zlatko toto neskúšaj. Inak skončíme skôr ako začneme,“ zachrapčal. Začervenala som sa. Nežne vzal do rúk moju tvár. Hlboko mi pozrel do očí. Vpíjali sa do mňa. Potom ma začal bozkávať. Jeho jazyk sa neodbytne dobýval do mojich úst. Objal ma okolo pásu a položil na posteľ. Nakoniec odstránil i tie posledné kúsky oblečenia, čo oddeľovali naše telá. „Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa...“ neustále mi šepkal.

Prstom nahmatal môj klitoris a začal ho masírovať. V momente som vykríkla. Triasla som sa a dvíhala panvu k nemu. Chytila som ho za ruku a pritláčala si ju pevne k sebe. Pritláčala som stehná k sebe. Uväznila som mu medzi nimi ruku a chcela stále viac a viac.

Kolenom mi oddelil nohy a vtesnal sa medzi ne. Pobozkal ma. Keď do mňa vnikol, tvár sa mi skrivila od bolesti. „Au,“ vzdychla som. „Panna? Ty si bola panna?“ prekvapene na mňa pozrel. „Čakala som na teba. Vedela som, že sa vrátiš,“ priznala som. „23 ročná panna,“ usmial sa pre seba. „Ďakujem,“ šepol mi do ucha. Potom sa začal vo mne pohybovať. Bolesť rýchlo zmizla. Nahradil ju neskutočný pocit. Cítila som každý jeho kúsok. Úplne ma vyplnil. Neviem, či to bolo tým, že bol príliš hrubý alebo tým, že ja som bola príliš uzučká. Postupne sa dobýval dnu. Dvíhala som panvu. Vychádzala mu v ústrety, až som ho pocítila v sebe celého. Úplne dokonale ma vyplňoval. Zvierala som ho v sebe. Vnikal do mňa stále rýchlejšie a hlbšie. Naše vzdychy sa miešali. „Trošku tichšie zlatko. Dolu máš rodičov,“ tíšil ma. Neuvedomovala som si, akí sme hluční. Radšej som ho opäť začal bozkávať. Pomaly som nadobudla jeho rytmus. Pohybovala som sa s ním. Niečo vo mne sa sústreďovalo do lona a vibrovalo to tam. A potom to vybuchlo. Odrazu a nečakane. Nebola som na to pripravená. Výkrik som nedokázala zadržať. Chvíľu po mne sa uvoľnil aj on. Cítila som ako ma zapĺňa jeho semeno.
Na pár sekúnd si ani jeden z nás nič neuvedomoval. Keď sme sa napokon vrátili do reality, boli sme neskutočne šťastní. Ležal pri mne a prameň mojich vlasov mal obtočený okolo prsta. „Páčiš sa mi takto.“ „To určite nie. Musím vyzerať strašne. Strapatá a celá spotená,“ protestovala som. „Ďakujem,“ zamrmlal. „Za čo?“ prekvapene som sa spýtala. „Za všetko. Za to, že si taká úžasná, že si na mňa počkala. So všetkým počkala. A hlavne za to, že ma ľúbiš.“ „Ó! A keby si len vedel ako. Viac než čokoľvek na svete. Viac než svoj život.“ Potom som zaspala v jeho náručí. Prespala som celú noc. Prvýkrát za päť rokov som sa ani raz nezobudila. To preto, že som cítila jeho blízkosť. Snívali sa mi nádherné sny.
Zobudila som sa ako prvá. Hneď som sa pozrela vedľa seba. Ležal tam a spal. Jeho svalnatá hruď sa pokojne dvíhala a klesala. Nesnívalo sa mi to. No i tak som tomu nemohla uveriť. Naozaj som zasnúbená? Áno. Natiahla som ruku a prezerala si prsteň. Ranné slnko sa od neho odrážalo a on horel všetkými farbami. Môj snúbenec sa trochu pomrvil. Neodolala som a musela som ho pobozkať. Na moje láskanie sa zobudil. Lenivo sa na mňa usmial a zazíval. Opätoval mi láskanie. Čo bolo potom? Samozrejme, že sme sa opäť milovali. A bolo to nádhernejšie, nežnejšie a dlhšie ako v noci.