Hladkanie bolo príjemné, no ja som dlho nevydržala len tak ležať. Otočila som sa a v tom momente ma prestala ruka hladiť. Všimla som si pery, ktoré sa na mňa usmievali. Moje oči sa zdvihli a stretli s Petrinými.„Prepáč, nechcela som Ťa zobudiť,“ povedala. „Myslela som si, že spíš. Bolo mi..

Cestovala som domov k rodičom. Cez okno som pozerala krajinu, ktorú nechávam za sebou. Tešila som sa na návrat. Mamu som nevidela už niekoľko mesiacov a chýbala mi. Ešte asi pol hodinu a ja sa budem môcť kochať krásou mojej rodnej dediny.
Tíško som sedela a myslela na to, ako som sa hrávala pred domom s kamarátkami, na moje prvé roky v škole až pokým som neodišla na strednú do neďalekého mesta. Prežila som tam štyri roky a potom som začala študovať na univerzite, ktorá sa nachádzala 200 km od môjho bydliska. Začala som si zvykať. Najhoršie bolo zohnať byt. Ale to sa mi po čase tiež podarilo. Moja spolužiačka už nevládala finančne na svoj byt, a tak som sa k nej prisťahovala ja. Takto sme si aspoň pomáhali. Byt nás vychádzal draho, ale mali sme súkromie. Stali sa z nás najlepšie priateľky. Chodili sme spolu všade, do divadla, do kina, do prírody a vyberali sme si aj tie isté predmety. Takto sa nám podarilo ukončiť univerzitu a stali sa z nás dve magistry.
Z myšlienok ma vytrhlo vykríkanie sprievodcu, ktorý informoval, kde sa nachádzame. Aj keby som bola hluchá, prišla by som na to, že mám vystúpiť. Prešla som dlhý kus a až potom som zbadala náš dom. Vyzeral trochu ošarpane, už ho nemal kto poriadne udržiavať, po otcovej smrti nemala matka toľko síl, aby dom udržala v tej nádhere, ako ho otec zanechal. Ošarpané okná boli otvorené a bolo cítiť vôňu jedla. Zaškvŕkalo mi v žalúdku. Doma avšak nikoho nebolo a tak som sa išla pozrieť do záhrady. Mama tam trávievala hodne času, rozjímala a myslela na časy, keď sme ešte všetci bývali doma. Ocko, mama, brat, sestra a ja. Mama ale už niekoľko rokov žije v tomto veľkom dome sama. Brat sa oženil, sestra odišla študovať do zahraničia. Ja, ako najmladšia, som sa starala s mamou o dom, no po odchode na univerzitu, som sa domov vracala málokedy. Ani so svojimi súrodencami som nebola v kontakte.
Podišla som k mame a vtisla jej bozk na zvráskavené líce. Všimla som si, že ostala prekvapená. Nečakala ma. V nemom úžase sa chvíľu dívala na mňa . Potom vstala z hojdačky a vyobjímala ma. Zaviedla ma do domu, zbalila veci do košíka, ja som vzala deku a odišli sme spolu na lúku. Tu sme trávievali veľa času, hlavne odvtedy, ako nás opustil otec a ja som sa s mamou rýchlo zblížila. Lúka už nevyzerala tak, ako predtým. Všetko sa zmenilo. Posadili sme sa na deku a vybalila som jedlo. Po takej dlhej ceste som bola hrozne hladná. Mama mi naliala trochu vína a pripili sme si. Rozprávala som jej o práci, o priateľke Petre, s ktorou bývam snáď už osem rokov a o priateľovi Vladovi. Boli sme zohratá trojica. Všetci sme bývali v tom istom byte, do ktorého som sa nasťahovala prvý rok na univerzite a Vlado sa prisťahoval asi po roku. Mama Petru poznala, chodievala k nám a zostávala po mojom boku po celý čas. Mame som sľúbila, že jej predstavím aj Vlada.
Ľahli sme si a nechali pohládzať naše telá lúčmi slnka. Z myšlienok nás vyrušili kroky. Rýchlo sme si obliekli tričká a pokúšali sa zachytiť nejaký pohyb. O chvíľu sa z poza kríkov vynorili dve hlavy. Hneď som spoznala, komu patria. Chôdza silného chlapa, vyšportované telo, krátke čierne vlasy a usmiate oči. Jeho mužné telo bolo zahalené len krátkymi bielymi nohavicami a tričkom tej istej farby. Vedľa neho kráčala pekná slečna. Blond vlasy jej siahali do polovice chrbta, svoje pekné modré oči zakrývala slnečnými okuliarami, ale svoje prednosti nechala vynikať pod tesným tričkom a dlhé nohy sa vynímali spod krátkej čiernej sukne. Mama spoznala iba Petru. Privítala a vybozkávala ju. Potom obrátila tvár a pozrela sa na toho muža, ktorý prišiel spolu s Petrou.
„Dobrý deň prajem, moje meno je Vlado,“ predstavil sa. Mama si ho prezerala a prikázala mu, aby pristúpil bližšie. Poštípala ho na líce a so smiechom objala. Vlado na nás žmurkol a začal sa smiať tiež.
Pobalili sme veci a odišli domov. Pri pohári vínka sme sa rozprávali a spomínali na staré časy. Najhoršie na tom ale bolo, že mama mu rozprávala, ako som vyvádzala, keď som bola malé dieťa. Červeň mi stúpla na líca a aby som svoju hanbu ukryla, popriala som im sladké sny a šla si ľahnúť. Ešte dlho som počula, ako mama rozpráva rôzne historky.

Slnko sa začalo predierať cez pootvorené okno. Svojimi lúčmi mi hladilo tvár. Obrátila som sa s úmyslom, že si ešte pospím. Vankúš som si dala na hlavu a zatvorila oči. V tom momente sa otvorili dvere. Počula som tiché kroky vo svojej izbe. Niekto zatvoril okno a zastrel záves. Čakala som, čo sa stane ďalej. Nechcela som prezradiť, že nespím. Zostalo mĺkvo. Po kratšom čase ma niekto poodokryl a vkĺzol ku mne do postele. Pocítila som jemné hladkanie po vlasoch. Chcela som sa otočiť a zistiť, kto to pri mne je, no jemný hlások mi povedal, aby som nevstávala. Hladkanie bolo príjemné, no ja som dlho nevydržala len tak ležať. Otočila som sa a v tom momente ma prestala ruka hladiť. Všimla som si pery, ktoré sa na mňa usmievali. Moje oči sa zdvihli a stretli s Petrinými.
„Prepáč, nechcela som Ťa zobudiť,“ povedala. „Myslela som si, že spíš. Bolo mi smutno, sama dobre vieš, že nerada spávam sama. Je to už pekný čas, čo spolu spávame v jednej posteli. Pamätáš, ako sa to vlastne začalo?“ spýtala sa ma. Ja som pokrútila iba hlavou. Veľmi rada ju počúvam, vie pútavo rozprávať a ja ju môžem za ten čas pozorovať a obdivovať. Sama sa čudujem, že vždy na nej nájdem niečo nové, výnimočné, niečo, čo zatiaľ nepoznám, ale viem, že bude iba moje. Petra začala opäť rozprávať.
„Bývali sme spolu už asi týždeň. Počasie nestálo za to, v noci bývalo chladno a ja som sa trochu bála tmy. No v tú noc to bolo omnoho horšie. Okolo jedenástej večer začalo hrmieť. Obloha bola zahalená čiernym plátnom a ani jediná hviezdička sa neodvážila výjsť zo svojho úkrytu, aby sa pozrela, čo ľudia robia na zemi. Hrmenie z minúty na minútu silnelo a k nemu sa pridali, samozrejme, aj blesky. Búrok som sa bála od malička. Dom bol pre nás veľký a my sme mali izby ďaleko od seba. Vždy, keď prišla búrka, pritúlila som sa k maminke do postele a tá mi spievala pesničku, kým som nezaspala. No teraz ma nemal kto pritúliť a spievať mi. Búrka silnela a preto som sa rozhodla navštíviť tvoju izbu. Zaklopala som a otvorila dvere. Ty si kľudne spala. Pristúpila som k tvojej posteli a spýtala sa, či si môžem k tebe ľahnúť, lebo sa bojím...“
„Čakala som ťa,“ prerušila som jej rozprávanie. „Bolo mi jasné, že za mnou prídeš. Už pri večery si sa triasla od strachu. Nič iné ako búrka tvoj strach zapríčiniť nemohlo. To bolo vylúčené.“ Obe sme sa zasmiali a Petra sa ku mne pritúlila ešte bližšie. Mala som ju veľmi rada. Každý, kto nás poznal pochopil, že mi sa máme rady ináč, ako dve priateľky. Poviem to narovinu. Chodíme spolu.

Na raňajky nám spravila maminka fantastické lievance. Ani sa nepamätám, kedy som naposledy jedla niečo, čo uvarila práve ona. Reštaurácie ma už omrzeli a na varenie mi čas málokedy zostal. A tak som jedávala väčšinou iba polotovary. Hneď sme sa všetci pustili do lievancov. Vlado sa ponúkol, že opraví na dome, to čo sa bude dať, pravda ak budú na to prostriedky a on bude vládať.
Po raňajkách sme spoločne upratali kuchyňu, Vlado sa pustil do opravovania strechy, mama varila obed a my sme sa začali maznať s kvetmi v maminej záhradke. Bola pravda, že mama sa o ňu starala, ale treba jej predsa len trochu pomôcť. Celú záhradku sme prerýľovali a zasadili nejaké nové kvety, ktoré mama nepoznala. Chcelo to trochu zmeny, niečo nové medzi zakorenené zvyklosti. Mama ale nemala rada, keď som menila to, čo mala už zaužívané. No ja milujem zmenu a vedela som, že keď raz mama odo mňa odíde, tento dom bude môj. Preto som s ním chcela začať niečo robiť. Rozhodla som sa, že tu ostanem dlhší čas a Petra s Vladom mi ponúkli pomoc. Neodmietla som, akoby som aj mohla, sama to určite nezvládnem a to oni obaja vedeli. Nedali mi šancu povedať nie, na ich ponuku. Proste, čo povedali, to muselo byť. Obaja sú takí tvrdohlaví a preto ich mám rada.
Slniečko, ktoré ma ráno budilo, nahradili mraky a dážď. Bolo to jasné, Petry sa teraz nezbavím. Nevadilo mi to, bola som skôr rada. Len keby sme mohli byť samé. Do domu o chvíľu pribehol Vlado úplne premočený. Rozložili sme oheň v krbe a ľahli si povedľa. Jeho teplé paprsky nás zohrievali a uspávali. Vlado nás zabával príbehmi z vojny. Mama nakoniec odišla do izby a po niekoľkých minútach ju nasledoval aj Vlado. Zostali sme samé. Oheň nerozohrieval iba izbu, ale aj nás. Dlhú dobu sme sa s Petrou dívali na seba. Dôraznejšie sa ku mne pritúlila a zaspala mi v náručí. Všetci spali, okrem mňa. Myslela som na to, ako som žila doteraz a či sa môj život odteraz nejako zmení. Hodiny bežali a mňa zaplavovalo teplo pri pohľade na moju milú. Vedela, že ju mám moc rada a v poslednom čase to dávala dosť najavo. Už ani na verejnosti nebola taká odmeraná. Neznášala pohľady ľudí, ktorí sa dívali, ako sa bozkávame a držíme za ruky. Vravela som jej, že je to len hlúpa ľudská závisť. Neverila mi, pretože veľa ľudí odsudzuje lásku dvoch rovnakých pohlaví. Ja tomu ale neverím a vedela som, že Peťa potrebuje len čas. Teraz sa s tým na verejnosti chválila. Zakaždým ma držala za ruku, bozkávala na každom rohu. Nemohli sme byť bez seba. Čoraz častejšie sme spolu trávievali čas. Kedysi sme boli spolu len pri knihách, keď sme sa snažili pochopiť dané univerzitné učivo. Málokedy sa stalo, aby si priala chytiť ma na verejnosti za ruku či okolo pása. Veľmi sa zmenila. O chlapoch už nechcela ani počuť. Keď sa k nám nasťahoval Vlado, bola odmeraná. Postupne si na neho zvykla a z nás sa stala nerozlučná trojka. Vlado nás bral ako rovnocenných partnerov a náš vzťah nám pomáhal budovať. Pomalým krokom sa začal zapájať aj k našim milostným hrám. Nevadilo nám to. Objavili sme nové možnosti a ochutnali nepoznané. Najviac som si na ňom vážila, že sa nám nevnucoval a neplietol sa medzi nás. Ak sme niečo potrebovali, pomohol nám. Stačilo povedať.
Hodiny odbili piatu popoludní. Peťa stále spala. Aby som ju jemne zobudila, pobozkala som ju a ona v tej chvíli bozk opätovala. Potichučky sme sa presunuli do izby a zaspali.

Zobudili sme sa až ráno. Mama nám priniesla raňajky rovno do postele. Petra sa trošku hanbila, ale pre mňa bolo úplne normálne, že je v mojej posteli. Mama dobre vedela, že takéto prebúdzania mám najradšej. Sadla si ku nám na kraj postele.
„Tak ako ste sa vyspali, dievčence?“ spýtala sa a pohladila nás po vlasoch. „Pripravila som vám výdatné raňajky, dnes budete potrebovať mnoho síl. Slniečko krásne hreje, Vladko už od skorého rána opravuje strechu a vy si tu lenivo vylihujete. To teda nie. Najedzte sa, oblečte a ideme najprv na nákup a potom...“ nepovedala mama a zasmiala sa. Protestovali sme. Nám sa totiž nič nechcelo. Bol krásny deň, to je pravda, ale dal by sa využiť aj lepšie. Trebárs také jazero. Nachádzalo sa asi 200 m južne od nášho domu. Nebolo veľké, no taktiež sem nechodilo ani veľa ľudí. V tejto dedinke, kde som vyrastala, bývali väčšinou starší ľudia a tí na jazero nechodili. Detí tu bolo málo, čo znamenalo, že celé jazero patrilo nám – deťom a násťročným. Mamu sme ale odmietnuť nemohli. Predsa len, trebalo jej pomôcť a chcela byť aj s nami, veď sme sa tak dlho nevideli. Mama odišla z izby a my sme veľmi rýchlo spratali jedlo do našich žalúdkov. Spolu sme sa osprchovali – deň treba začať predsa čisto.
V dedine nebolo veľa obchodov. Potraviny, železiarstvo, ovocie a zelenina, obchod s textilom a rozličný tovar. Veľký výber tu nebol. Snáď len základné potraviny. Väčšiu časť toho, čo sme chceli kúpiť, ale nemali. Susedná dedina bola ďaleko, ale nezostávalo nám nič iné. Išli sme pomaly, obdivovali krásu tejto útulnej krajinky, tak hrozne mi chýbala. Pripadalo mi to všetko ako sen. Som už tretí deň doma, s mamou a s priateľmi. Celé týždne som sa tešila, že budem v svojej rodnej dedine. Trochu som ľutovala Vlada a Petru, že už nemajú rodičov. Petriny rodičia zomreli, keď bola ešte dieťa, pri autonehode a tak ju vychovával starý otec. Vlada opustil otec ešte pred narodením a jeho matka sa upila k smrti, keď mal sedemnásť. Rozprával mi o tom. Neviem si predstaviť svoj život bez rodičov. Je pravda, mám aspoň mamu, ale otec mi moc chýba.
Ani neviem, ako dlho som rozmýšľala nad tými dvomi, pretože o chvíľu sme sa ocitli v dedine. Tu som poznala iba zopár ľudí, decká, ktoré chodili so mnou na základnú a pár aj na strednú. Mnohí sa zmenili.
Mama s Petrou vošli do obchodu, no ja som zostala stáť ako prikovaná. Pred vchodom krámu stálo štíhle dievča. Nemohlo mať viac ako osemnásť. Letné šaty jej obopínali boky a vetrík sa hral s jej kratšími blond vlasmi. Nevinný anjel. Dívala som sa na ňu a okolitý svet ma nezaujímal. Ona môj pohľad opätovala s jemným úsmevom na tvári. Z tašky som vybrala papier a pero a rýchlo načarbala svoje telefónne číslo na mobil. Pri vstupe do obchodu, tak aby ma nik nevidel, som jej podala lístok a skryla som sa v obchode. S plnými taškami som vyšla spolu s mojimi spoločníčkami a na anjela som sa len letmo usmiala. To by bolo, keby si to všimla moja polovička. Naznačila, že zavolá.
Cesta ubehla rýchlejšie ako tam. Mama rozprávala rôzne vtipy a ja som jej bola vďačná, lebo som nemusela myslieť na to nevinné stvorenie. Bohužiaľ, Petra si všimla, že som akási tichá. Ale povedať jej to, to by znamenalo rozchod. Svoje tajomstvo som dôrazne strážila. Mama dobre vedela, čo mi je. Videla ma zastať, keď som to dievčatko uvidela a rýchlo jej to došlo. Petre našťastie nič nepovedala. Len sa na mňa prísnym pohľadom pozrela, akoby mi chcela povedať, nezahrávaj sa s ohňom, doplatíš na to. Mamine slová som vždy brala vážne, no tentokrát som nevedela, či poslúchnuť mamu alebo svoje srdce.
Po hodinovej ceste späť domov sme si všetky tri šťastné, že sme doma, sadli na gauč. Vlado k nám hneď dobehol a začal nás obsluhovať. Mama bola rada, že spravil obed, takto sa aspoň nemusela starať, čo bude variť a mohla celý deň kľudne oddychovať. Musím priznať, Vladovi sa obed ozaj vydaril. Milujem čínske jedlá, ale doma ich nevaríme keďže čas nemáme a v reštaurácii to nie je ono. Odpratal zo stola a vytiahol spoločenskú hru. Tá hra nás tak bavila, že okolie a čas nám boli ukradnuté. Až kým niekto nezaklopal. Mlčky sme sa na seba dívali a zistili sme, že čas strašne rýchlo beží. Klopanie bolo tiché, bojazlivé. Okrem toho sme počuli ešte ďalšie klopanie. To dážď si padal na naše okná. Predtým sme ani nevedeli, čo sa vonku robí. Klopanie sa ozvalo znova. Vlado sa zdvihol, ale otvoriť nešiel. Zapálil oheň v krbe a postavil vodu na čaj. Mama sa zdvihla zo stoličky a pomalým krokom išla otvoriť dvere. Medzitým sa ťukanie na dvere zopakovalo. Hrmenie a blesky neprestávali opúšťať oblohu. Z chodby sme počuli len slabé zvuky, ale rozumeli sme. No kto je pri dverách, o tom sme ešte nevedeli.
„Dobrý večer, prepáčte že vyrušujem. Idem z mesta, domov to mám ešte hodinu a vonku je strašná búrka. Sama vidíte, som úplne premočená a rada by som sa pred búrkou trošku skryla, aj keď je to už prakticky nemožné,“ povedal tichý, sladký hlások.
„Nie, nie, len poďte dnu, tu ste vždy vítaná. Zohrejete sa pri teplých plameňoch a dáte si s nami hrnček dobrého bylinkového čaju,“ skočila jej mama do reči.
„No tak, nehanbite sa. Buďte ako doma.“
Počula som tiché čvachtajúce kroky. Z poza rohu sa vynoril anjel. Neverila som. Že by sa mi splnilo moje očakávanie? Ale veď som jej dala svoje telefónne číslo a nie adresu.
„Dobrý večer,“ povedala nám. „Ja vás nechcem naozaj vyrušovať a využívať. Som len úplne mokrá a je mi zima...“
„Tu ste vždy vítaná,“ skočila jej do reči Petra. „Sem si sadnite, prinesiem vám uterák a suché veci. Len sa pekne ohrejte.“ A už aj bežala pre uterák a nejaké veci. Bolo to jasné, aj jej sa páčila. Keby tak chcela, smela by sa k nám pridať. Ale neviem, čo na to Petra a taktiež aj ten anjel by musel chcieť. Vedela vôbec o čo nám ide? Mama jej podala vankúš a ukázala na miesto pri krbe. Dievča si tam skromne sadlo a keď priniesla moja drahá uterák a veci, poriadne si vyšúchala vlasy a skúšala sa nejako prezliecť. Vlado odišiel pre drevo a mama ukladala koláče na tanierik. My sme anjela tajne pozorovali. Bola pekná. Štíhla so širokými bokmi a dlhými nohami, mala pevné a plné prsia. Vzala som mokré veci a odniesla ich na radiátor do izby. Petra za mnou dobehla.
„Pravda sa ti páči? Ja to viem, dívaš sa na ňu ako na niečo božské, ako na mňa keď sme sa po prvý krát stretli. Máš ma vôbec ešte rada?“ pýtala sa so slzami v očiach.
„Ach, ty môj blázonko. Prečo by som ťa nemala mať rada? Dobre vieš, že pre mňa znamenáš veľa. Nechcem aby si tárala hlúposti. Priznávam sa, to dievča sa mi páči, ale ty pre mňa znamenáš viac. Poznáme sa už predsa pekných pár rokov a meniť ťa nechcem. Rozumieme si, či nie? Som spokojná s tým, čo mám, dokonca i s tebou.“
Petra sa pozrela smutnými očami do mojich očí, aby zistila, či hovorím pravdu. Neklamala som a ona to dobre vedela. Podišla ku mne a objala ma. Zostali sme spolu takto stáť pár minút. Vlasy jej voňali levanduľou, mala ich nádherne mäkké a vyžarovalo z nich zdravie. Túlila sa ako mačiatko. Boli sme tak zaujaté sebou, že sme si nevšimli Vlada, ktorý nás dosť dlhý čas pozoroval a usmieval sa.
„Počúvajte ma, tam dole sedí krásne dievča a ak ju nechcete zbaliť vy, tak ju zbalím ja. Ja si totiž takú krásu ubehnúť nenechám. Pravdou je, že sa dívala viac na vás ako na mňa, ale dobre ma poznáte, zbalím každú.“
„To v žiadnom prípade, milovaný Vladko, ona je totiž naša. Teda, aby si správne pochopil, je zadaná.“
„A ste si isté, že vás bude chcieť?“ spýtal sa lišiackym hlasom. Nechali sme ho v tom, že je veľký frajer a zbaliť ju dokáže. No bolo jasné, že ona ho odmietne. Chcela nás a nie jeho. Načo by jej bol predsa chalan. Dievča lepšie vystihne, čo si jej priateľka praje, pretože pozná sama seba a najlepšie pozná svoje telo. A to, čo robí dobre jej, bude s najväčšou pravdepodobnosťou aj pre ňu príjemné. Ženy si vždy lepšie rozumejú s rovnakým pohlavím ako s opačným. Nezmeniteľná príroda.
V obývačke na zemi ležalo naše dievčatko. Jemný vankúšik malo pod hlavou a zdalo sa, že nad niečím premýšľa. Možná len snívala. Všade bolo ticho iba v pozadí hrala príjemná hudba. Sadli sme si a dívali sa na príťažlivé stvorenie, ktoré nás poctilo svojou návštevou. Každá z nás myslela na niečo, no som si úplne istá, že naše myšlienky sa niekde spájali. Nedalo mi to, a tak som svoju priateľku pobozkala a tajne sledovala, či sa anjel díva. Samozrejme, dívala sa. Petra jej pohladkala vlasy a vtisla malý božtek na čelo. Dievča ostalo prekvapené a vyľakané.
„Neboj sa, s nami si v bezpečí. Ak niečo chceš alebo nechceš, stačí len povedať.“
„Veľmi dobre viem o čo vám ide, vždy som túžila po dievčati a naraz mám dve. Akoby ste mi spadli z nebies. Smiem sa vám úplne oddať?“
Petra dlho nečakala. Dala jej pusu na ústa a ja som sa na tie dve hriešnice iba dívala. Je zaujímavé sledovať priateľku ako sa mazná s niekým úplne cudzím. Dievča položilo ruky na moje boky a vyzliekla mi tričko. Nevšimla som si, kedy prišla o svoje ona. Prechádzala prstami skúmavo po mojom tele a hrala sa so vztýčenými bradavkami. Neváhala dlho, o chvíľu bola pod tenkou látkou mojich čipkovaných nohavičiek. Jej ruku som ale zastavila. Neviem, ako keby sa vo mne niečo zlomilo. Nemohla som pokračovať ďalej. Petra sa dívala, ale videla som na jej očiach, že ma chápe. Na moje želanie sa venovala partnerke. Musím priznať, v kuchyni mi bolo lepšie. Urobila som si druhú šálku čaju a keďže som nemala čo robiť, rozhodla som sa niečo chutné upiecť. Priala som si, aby to bolo niečo výnimočné, čo vystihne moju náladu. Bohužiaľ, žiadny taký recept som nenašla. Na výber teda zostala studená torta, bábovka, štrúdľa a makovník. To tretie sa mi pozdávalo najviac. Namiesto jablkovej štrúdli som robila čokoládovú. Zbožňujem čokoládu, aj keď môjmu zdraviu moc neprospieva. Vo dverách sa zjavil ako duch Vlado. Vraj nemá čo robiť, tak som mu robotu ihneď dala. Musel pomáhať. Keby sa neobjavil, mal by to ľahšie, ale smola. Teraz musí robiť. Štrúdľa bola za okamžik hotová. V momente sme sa do nej pustili.
Ako dopadla Petra s anjelom, to teda neviem. Skoro som si ľahla. Spánok neprichádzal. Nechcela som myslieť na to, čo tie dve dole robia, či sú ešte stále tam, alebo či dievča už odišlo. Nadránom sa mi podarilo zaspať.

Odvtedy ako som zaspala prebehli asi štyri hodiny. Sni ma neprestajne rušili zo spánku a čakanie na Petru – to nemalo zmysel. Vzala som knihu a začítala sa. Samá romantika. Ja som potrebovala niečo ostré, pichľavé, pri čom by som sa bála. Ale v tejto knihe nič také nebolo. Moja knižnica bola plná romantických kníh, takže nebolo z čoho si vybrať. Začítala som sa a keďže to malo dobrú zápletku, čítať som neprestávala, zaujímal ma koniec.
Niekto hodil na okno kamienok. Moc pozornosti som tomu nevenovala, až kým mi skoro dotyčný nerozbil okno. Vystrčila som hlavu a pod oknom stála moja spolužiačka zo strednej. Vtedy som sa ju snažila zbaliť, ale nevyšlo to. Ja som končila o rok skôr a viac som ju nevidela. Zbehla som potichu po schodoch.
„Ahoj, dopočula som sa, že si tu už zopár dní. Videla som ťa s akýmsi dievčaťom, tak som si myslela, že ťa asi už nezaujímam,“ povedala so sklopenými očami a spýtala sa, či sa idem prejsť ku rybníku. Okamžite som súhlasila. Keď sme boli tak ďaleko, že dom nebolo vidno, chytila ma za ruku.
„Vieš, vtedy na strednej,“ začala. „Páčila si sa mi, ale ja som sa bála, že stratím priateľky, keby sa dozvedeli o mne pravdu. Často som ťa sledovala a písala ti básničky, listy, no nič z toho si nedostala. Odišla si a ja som tu ostala sama. Pokus dostať sa na univerzitu, kde si bola ty bol zbytočný. Neprijali ma a odišla som do Anglicka na tri roky. Tam som sa zoznámila s jednou francúzskou a po roku chodenia som sa k nej nasťahovala. Boli to najkrajšie tri roky môjho života, plné vášne, smiechu, bláznovstiev, dve zaľúbené baby. Potom som musela odísť. Písali sme si. Za mesiac mala priletieť. Bohužiaľ, lietadlo havarovalo a ona po ťažkých bojoch so životom po piatich dňoch umrela. Celé tie dni som bola s ňou a utešovala ju, že všetko bude ako predtým, zariadime si svoj vlastný byt vo Francúzsku, alebo v Anglicku, ale ona sa iba smiala. Jej smrť ma strašne zobrala. Odvtedy som si žiadne dievča nenašla.“ So slzami v očiach sa na mňa pozrela a vtedy mi to zapálilo. Veď ja ju mám ešte stále rada. Navrhla som jej, aby sa ku mne presťahovala. Petra nebude určite proti. Páčili sa jej skupinky dievčat a viem, že o na o tom už dlho sníva.
Sadli sme si na zem blízko rybníka. Plakala a ja som sa ju snažila utešiť jemnými bozkami na jej vlasy. Keď zodvihla hlavu, naše pery sa spojili v jeden krásny bozk. Rozopla som jej gombíky na blúzke a do rúk mi vpadli krásne pevné prsia. Bradavky som jej stískala medzi prstami a ona jemne vzdychala. Celé telo som jej posievala bozkami. Pomalými pohybmi si stiahla nohavice súčastne s nohavičkami. Moje oči uvideli hustý porast chĺpkov na jej mušličke. Fúkala som na ne a ona sa smiala. Cítila som sa tak príjemne. Prstíkmi som pootvorila jej bránu, ktorú zastierali jej hnedučké pyšteky. Pred očami sa mi zjavila nádherná mušlička. Jej vôňu muselo byť cítiť na metre. Prstom som jej začala kĺzať po nabehnutom ružovučkom klitorise. Môj jazyk veľmi rýchlo zablúdil ďalej. Prebojoval sa cez zásteru pyskov a dotkol sa špičkou jej vlhnúcej škatuľku. Najprv ju začal nežne obrábať, no keď si bol istý, že jej to spôsobuje rozkoš, začal jazýček ešte viac prirážať.
„Ách, to je krása,“ kričala. „Presne takto to mám rada, ách, ách, ách.“ Vedela som presne, kde sa jej mám dotýkať. Kým môj jazýček spracovával jej rozkošnú zamáčanú škatuľku, moje ruky sa presunuli na jej plné oblé prsia a začali ich masírovať. „Úch, nádheráááááááá. Sprav ma, prosím, priveď ma k neutíchajúcemu orgazmu,“ žobronila. O pár minút som jej prosbu naplnila. Celé svoje telíčko vypäla a kričala v náramných kŕčoch orgazmu.
Opäť plakala. Vedela som, že je šťastná. Spolu sme na brehu zaspali.
Šušťanie lístia a kroky ma prebudili. Dievčatko vedľa mňa pokojne spalo. Zobudiť ju a tým stratiť možnosť kochať sa jej nádherou – to som nechcela. Ale odísť sme museli. Ležali sme na lúke pri jazere a tu chodí veľmi veľa ľudí. Jemne som jej vtisla bozk na pery. Otvorila očká a usmiala sa. Prstom som jej ukázala, aby bola ticho, chytila som ju za ruku a odviedla do neďalekého hostinca. Akási slečna nás usadila do rohu a priniesla kávu.
„Ach, mala som sa ti oddať už na strednej. Prečo som to len nespravila? Povedz, prečo? Bolo to naozaj nádherné. Priala by som si, aby si ostala stále mojou. Viem, máš dievča, tak to asi nepôjde. Nájsť si dievča, to je tak strašne ťažké.“
„Len mi tu teraz neplač. Povedala som ti predsa, že sa môžeš nasťahovať ku nám. Budeme spolu. Každý deň zaborím noštek do tvojich vlasov, moje prsty ťa budú hladkať, pery bozkávať. Chrbtom ruky budem prechádzať po tvojich krásnych krivkách, bokoch...“
„To by som teda chcela. Ale čo keď bude Petra proti tomu, aby som s vami bývala?“ spýtala sa.
„Myslím si, že aj ona si niekoho dovedie ku nám. Tak prečo nie aj ja?“ chytila som ju za ruku a na čelo vtisla malý božtek.
„Poď, musím ísť domov, lebo ma bude spovedať celá domáca rota. Napíš mi svoj telefón, ozvem sa ti“ a poprosila som čašníčku, aby mi priniesla pero a papier.
V lese sme sa rozlúčili. Bývala na opačnom konci ako ja.

„Čau zlatko, kde si bola celú noc?“ spýtala sa Petra.
„To by aj mňa zaujímalo,“ pridala sa mama.
„Bože, vy ste hrozne zvedavé. Nemohla som zaspať, vybrala som sa teda von. Celý čas som strávila pri jazere.“
„A samozrejme sama, pravda?“ opýtala sa Peťa ironicky.
„O čo ti ide? Musím byť stále s tebou ako tvoj verný pes? Hádam môžem ísť von, keď chcem, či nie? A ak som aj s niekým bola, čo to na veci zmení?“ opýtala som sa jej.
„Nič, ja len tak, pre zaujímavosť. Volal sem akýsi pán a hovoril, že ťa videl pri jazere – a nie samú, moja drahá. Čo mi na to odpovieš teraz? Hmmm?“
„Povedz, odkiaľ ma ten tvoj pán pozná.“ Petra ostala chvíľu ticho, no na odpoveď som dlho nečakala.
„Každý ťa tu predsa pozná. Narodila si sa tu, vyrastala, dokonca si tu začínala svoje prvé školské roky,“ to nemôžeš poprieť.
Fajn, fajn, fajn. Bola som... a vlastne čo teba je do toho. Idem sa prezliecť. Nechajte ma láskavo samú.“
Vošla som do izby, zastrela žalúzie a ľahla si na posteľ. Bola studená. Prikryla som sa, zavrela oči a oddávala sa myšlienkam o mojej bývalej spolužiačke zo strednej školy. Bolo to neuveriteľné. Zjavila sa tu ako blesk z jasného neba a neostýchavo ma zvádzala. Dospela. Odvtedy ako som ju videla naposledy, veľmi dospela. Jej tvary boli oblejšie, prsia väčšie a oblejšie, tvár bez vyrážok a tá postava. Bože, pomyslieť na to, začína sa mi krútiť hlava. Túžim po nej, je to nepochopiteľné. Kiež by tu teraz mohla byť so mnou. Rukou som si pomaly vbehla pod lem nohavičiek a moje prsty ucítili prales točiacich sa chĺpkov. Druhá ruka mi vbehla pod tričko, nadvihla podprsenku a do svojej dlane si vložila môj citrónik. Rukou v nohavičkách som si začala hladiť chĺpky, roztvorila som ukazovákom a prostredníkom svoje pysky a vošla do škáročky – do úplne premočenej škáročky. Prstom som si hladila klitoris a druhý prst si zasunula do dieročky. Omamná šťava sa odtiaľ vyliala v poriadnom prúde. Svoj prštek som z hniezdočka vytiahla a olizla si ho. Chutil mnou. Bol jemne sladučký. Opäť som ho vrátila na miesto, kde mal byť. Druhú ruku som odtiahla od pŕs a vyzliekla si ňou nohavičky. Rúčka mi začala hladiť zadoček a keď som prichádzala do stavu bezpríčetnosti, vošla do zadočku. Nežne mi začala dierku obrábať. Kým prostredník bol v zadočku, ukazovák sa rýchlo vryl do jaskynky a oba začali tvrdo prirážať. Jasne som počula svoje vzdychy, no boli také hlasné, že som musela trošku stíšiť hlas. Vedľa postele ležala taška. Načiahla som sa a vytiahla odtiaľ krásneho umelého pomocníka. Mal telovú farbu, bol žilnatý a pekne hrubý i dlhý. Kúpila som ho asi pred rokom, keď mala Petra odcestovať na tri študijné mesiace do Ameriky. Veľmi mi poslúžil. Splnil každé moje tajné prianie. Objala som jeho mohutné umelé svalstvo a vsunula ho do pusinky. Chvíľku som ho lízala a sala, aby bol pekne mokručký, keď vbehne do mojej studničky. Zasúvala som ho do úst hlboko a potom som ho vyťahovala opäť von. Keď už bol dostatočne vlhký, vybrala som ho z úst a zasunula ho do mojej nenásytnej kurvičky. Zapla som vibrovanie najprv na strednú rýchlosť, no keďže sa moja rozkoš stupňovala každou sekundou viac a viac, obrátky som ešte pridala. Pred vyvrcholením som ho zo svojej neukojenej pičky vytiahla a začala si jeho umelým žaluďom masírovať klitoris. V tom momente ma zaliala horúčava, kŕč prebehol celým telom a ja som zažila neopakovateľný orgazmus. Ležala som na posteli a snažila sa nabrať nový kľudný dych.

„Ahoj, dlho si sa dole neukázala, začal som si robiť o teba starosti. Ak sa potrebuješ vyrozprávať, som tu. Sama dobre vieš, že čo si mi dvaja povieme medzi našimi očami, zostane len medzi nami,“ povedal Vlado, keď zatvoril dvere na izbe a oprel sa o ne.
Smutnými očami som sa na neho pozrela. Spomenula som si, ako sme si užívali, pokým bola Petra v Amerike. Dokázal ma poriadne rozkokošiť a priviesť k neopísateľným vrcholom. Jeho prsty a jazyk v mojej škatuľke dokazovali zázraky.
„V noci mi na okno hodila kamienok moja bývala spolužiačka. Vlastne, je o rok mladšia, keď som ja maturovala, ona končila tretí ročník. Vtedy som bola do nej blázon. Mala hrdzavé vlásky, krásne plné červené pery, pehy na nošteku a líčkach. Bola štíhlučká, jej krásne telíčko nosili dlhé nohy a bola tak neskúsená, bojazlivá. Snažila som sa ju vtedy zviesť, ale bezúspešne.
Odišli sme k jazeru. Milovali sme sa a ja som prišla na to, že ju mám stále rada. Je z nej nádherná žena. Jej telo ma zviedlo a tie pery! Proste neodolateľná. Túžim ju stále mať. Chcem aby sa k nám prisťahovala, len neviem ako zareaguje Petra.“ Vlado sedel vedľa mňa zamyslene, akoby sa pokúšal rozlúštiť tento problém. Alebo záhadu?
Tak dobre, poviem ti to. Petra a to dievča zo susedstva – Karin, tak sa volá, sa dohodli, že zbytok dovolenky strávia spolu a ona sa prisťahuje k nám a začne študovať na univerzite. Petra tam už volala a Karin prijali. Priznám sa ti, je tak strašne mladučká, len teraz skončila strednú a už... Petra je strašná zvodkyňa, to sa musí uznať, ale viem, že ťa ešte stále miluje a nechce ťa opustiť.“
Myslíš, že keď jej poviem, aby sa Lucia k nám presťahovala, bude proti?“
Nie, to rozhodne nie. Bude to super, budeme žiť ako jedna veľká rodina v našom velikánskom dome, budeme sa stretávať v obývačke pri krbe, v kuchyni pri jedení, v knižnici pri čítaní a na terase pri...“
Zasmiala som sa spolu s Vladom. Jeho pevné ruky ma objali a ja som mala pocit bezpečia. Nadvihol mi po kratšej odmlke bradu a na pery vtisol malý bozk. Jeho oči žiarili ako malému chlapcovi, ktorý sa snaží niečo vyšarapatiť. Usmial sa a odišiel. Ostala som sama so svojimi spomienkami.
Lucia, chýbaš mi. Túžim po tebe.“ Opakovala som si stále dookola až pokým som nezaspala. Ten spánok sa mi moc zišiel po prebdenej noci.

Zacítila som vôňu čerstvého pečiva. Ako keby bolo blízko mňa. Otvorila som najprv jedno oko, potom i druhé a uvidela Petru, ako sa skláňa nad mojou posteľou.
„Priniesla som Ti niečo na zjedenie. Je mi ľúto, čo som ti ráno povedala, nemyslela som to zle. Len sa o teba bojím, to je všetko.“
„Hnevať sa na teba? Čo blázniš? Dobre vieš, že ty si pre mňa všetko, si to najlepšie, čo ma v živote stre...“ nestačila som dopovedať, lebo Petra mi vbehla do reči.
„Podozrievala som ťa, že ma podvádzaš. Vlastne, vedela som, že si s Luciou spala, ale nenahnevalo ma to. Skôr to bol pocit, že ťa môžem čoskoro stratiť.“
„Ty môj malý hlupáčik. Do Lucky som bola zaľúbená celú strednú, vlastne až dovtedy, kým som si nenašla teba. Na ňu, ako dobre vieš, som zabudla. Venovala som sa iba tebe, výlučne tebe, dievčatko moje.“
Obe sme sa zasmiali. Petra sklonila svoju hlavu na moju hruď a so slzami v očiach sa zasmiala.
„Keď ja ťa tak milujem...“