Prebudil som sa v slabo osvetlenej akoby cele, na ktorej stenách boli tapety pásikovaného vzoru. Sedel som v kúte a s bolesťou v hlave som chcel vstať, ale nepodarilo sa mi to, lebo som mal spútané ruky za chrbtom o nejakú tyč, a takisto som mal zviazané aj nohy pri členkoch a kolenách. Začal som premýšľať, kde som, prečo som tu, v tom som začul kroky spoza dverí, zatajil som dych vediac, že tie kroky tak či tak vedú pravdepodobne do izby v ktorej som.
Otvorili sa dvere a spoza nich vyšlo dievča s plavými tmavohnedými vlasmi, krásnou postavou a v tom slabom svetle sa mi podarilo určiť aj jej tmavohnedú až čiernu farbu očí. Mohla mať tak čerstvých 18, hlavou mi prebiehalo tisíce otázok, ale od údivu som nedokázal vysloviť ani jediné slovo.
Podišla ku mne, ako prechádzala cez lúč svetla, zbadal som, aká je krásna, špičkou tenisky mi podvihla hlavu, položila nohu na zem a povedala: ,,Vitaj.“ V zápätí odišla, nestihol som zo seba vydať ani muk. Zakričal som na ňu: ,,Počkaj!“, ale to som už počul zabuchnutie ďalších dverí za dverami izby v ktorej som. Pomaly sa mi dostavoval smäd a neskôr aj hlad, aj by som si zapálil, ale som bol spútaný. Vrecko, kde som mal predtým cigarety som mal prázdne.
Prešla asi hodina, možno dve, a znovu som počul buchnutie prvých dverí. Čakal som, čo sa bude diať, no bolo len ticho. Až o približne 15 minút opäť vošla. Nemala na sebe už bundu, len biele tričko dokonale opisujúce jej tvary, tak som predpokladal, že sa aj zdrží. Trochu som pomrkal očami a spýtal som sa jej kde som. Ona odvetila skúšajúc pevnosť povrazu na mojich nohách: ,,Nie je podstatné, kde si, ani prečo si tu, podstatné je, čo ťa tu so mnou čaká.”
Spýtal som sa: ,,Čo ma čaká?”, no odpovede sa mi nedostalo. Vstala, podišla ku stolíku v rohu izby a z prvej zásuvky vytiahla akúsi fľaštičku s injekciou. Naplnila injekciu tekutinou z fľaštičky a prišla ku mne. Chytila ma za rameno a vpichla mi do neho dávku tej látky. Sledoval som to bez slova, najprv sa nedialo nič, no zrazu prišla v momente veľká únava. Ešte pred tým ako som zavrel oči som zazrel jej spokojný úsmev na tvári.
Opäť som sa prebudil. Tentolkrát vo väčšej izbe so spútanými rukami vpredu a nohy som mal takisto zviazané a okolo pásu mi viedol ďalší povraz pripevnený k zemi, čiže som nemohol vstať. Na povraze na mojich rukách bol naviazaný ďalší povraz vyvedený a prevlečený hore cez konštrukciu, čo bola za mnou. Pomaly som sa prebúdzal, no nepociťoval som hlad ani smäd, akurát obrovský hlad po cigarete. Znovu som čakal skoro hodinu a medzitým som rozmýšľal ako sa z toho dostanem a aký to má zmysel.
Vošla dnu cez veľké železné dvere, zavrela ich a riekla: ,,No, teraz sa ti môžem venovať”. Ostal som len ticho sedieť očarený jej krásou, a cítil som jemné vzrušenie z jej prítomnosti a situácii, v akej som bol. Prišla za mňa, začala ťahať za povraz a mne tým ťahala ruky smerom hore až kým mi nezačali dvíhať telo. Potom si všimla, že ma ďalej nepustí lano okolo môjho pásu. Prišla ku stolíku napravo odo mňa a vzala z neho nôž. Presekla lano a pomaly ťahala ďalej. Postupne ma ťahalo hore až kým sa mi neoddelili nohy od zeme a visel som priviazaný za ruky. Mierne tým trpeli zápestia, ale bolo to znesiteľné. Podišla predomňa trochu si ma obzerala, pohojdávala ma.
,,Od dnes som tvoja pani a ty si moja hračka.” riekla. ,,Počkaj.” povedal som. ,,Ticho!” zahriakla ma. ,,budeš hovoriť, len keď ti ja povolím. “ Znelo to hrozivo, tak som radšej zostal ticho.
,,Teraz uvidíme, čo si schopný zniesť, ano? “ opýtala sa ma. “Ako to, čo...” PLESK! Prerušila ma fackou. ,,Budeš odpovedať len - ano pani”. Predýchavajúc mierny šok z facky som odvetil: ,,Ano pani.” Otočila sa, doniesla dva kožené remene zo stolíka a elegantne mi ich pripevnila na nohy na členky. Potom mi z nich dole viseli dva háky tak, aby sa dalo na každú nohu čosi privesiť. Podišla za mňa a vytiahla ma asi polmetra nad zem. “Pomaly mi tŕpnu ruky.” Povedal som. Ona bez slova prišla ku mne a PLESK! Uštedrila mi ďalšiu facku. “Keď dnes budeš ticho, už nebudú facky, budeš hovoriť len vtedy, keď ti ja povolím.” zopaklovala. Facky teda vedela dobre, tak som bol ticho. Zo stolíka priniesla dve čierne kocky s hákmi na vrchu. Položila mi ich ku nohám a riekla: “Tieto kocky majú každá 10 kíl, potom mám ešte biele kocky – tie majú po 5 kíl, len aby si vedel.”
Pomaly mi prikvačila na každú nohu jednu kocku. Ihneď som zacítil na rukách väčšiu bolesť, bolo to ešte znesiteľné, ale prebleslo mi mysľou, že keď ešte má viac kociek a mieni ich tiež takto použiť, dlho to nevydržím.
Začala pomaly liezť hore na konštrukciu na ktorej som visel a pripomínala mi: “Dnes bez slov.”
Vyliezla za mňa na úroveň mojej hlavy, sadla si a zapálila si cigaretu. Ihneď sa mi začali zbierať sliny. Potiahla mi hlavu za vlasy dozadu: “Otvor ústa.” Otvoril som ústa a odklepla mi popol z cigarety priamo do úst. “Prehltni to!” povedala. Tak som hltal popol zakaždým, keď povedala. Bol horúci a slaný. Nechutilo mi to. Konečne dofajčila, ohorok zahasila kdesi za mňa. Postavila sa tesne za moje plecia, chytila sa tyče na konštrukcii a stúpla si na moje plece. Pomaly prenášala váhu na mňa a neskôr aj druhú nohu. Potom posunula ľavú noh dopredu a pomaly si mi sadala na krk prestŕčajúc nohy medzi moju hlavu a ruky. Keď už sedela, pustila sa tyče a teda celá jej váha spočívala na mojich ramenách a krku. Už som si takmer vôbec necítil ruky a strašne ma boleli. Prekrížila si nohy, oprela ruky a hlavu na moju hlavu a povedala: “Dnes sa ešte nedozvieš, prečo si tu a ako dlho tu budeš. Keď budeš poslušný, dovolím ti, aby si sa ma niečo opýtal. Keď ťa to bude fakt veľmi bolieť, povieš: Pani moja, prosím, dosť” Potom zmĺkla a začala sa mi prehrabovať vo vlasoch a hladiť ma. Popri tej neustále zväčšujúcej sa bolesti v zápästiach to bolo strašne príjemné. Ako ma tak hladila, jeden prst si naslinila, prešla mi ním po perách a pár krát ním pokrúžila. Toto zopaklovala niekoľko krát. Zpočiatku mi to bolo nechutné, no potom strašne príjemné. “Teraz sa ťa niečo spýtam... Páči sa ti to?“ Spomenul som si na facku. Aj keď ma už veľmi boleli ruky, odvetil som: “Ano, pani.” Ona na to: “Hmm... Som rada.”Stále ma hladiac začala pohybovať nohami dopredu dozadu stále ráznejšie, pričom mi kopala pätou do brucha. Mnou to hýbalo a ruky ma už neúnosne boleli. “Pani moja, prosím...” Vychrtol som zo seba. “Ako? “ spýtala sa. A ja na to: “Dosť!”. Odvetila: ”Ako?... Nerozumiem, hovor zrozumiteľnejšie.” Z posledných síl som povedal: “Pani moja... prosím... dosť. Už stačí.” Odvetila: “No, vidím, že už len tak držíš dych, aj tak už musím ísť.” Vytiahla sa hore a schádzala dolu. V okamihu ako dala dole nohu z môjho pleca som si myslel, že letím aj s celou konštrukciou hore. Bola to veľká úľava.
Zišla predomňa, odkvačila mi kocky z nôh. Odniesla ich na stolík, vytiahla zo zásuvky nové tenisky, také isté ako mala práve obuté a položila ich na zem. Tie svoje, opotrebované a značne zapáchajúce si začala vyzúvať. Obula si tie nové, staré vzala, podišla ku mne. “Otvor ústa dokorán.”
Ihneď som otvoril ústa, aby som nedostal ďalšiu facku, nakoľko ma už aj tak boleli zápästia. Vopchala mi špičku tenisky do úst ako to len šlo. Nechala si na tom záležať, bol som prekvapený, koľko sa jej tam vošlo. Na ňu položila krížom druhú tenisku. “Keď sa vrátim, nech je tá teniska tam, kde je teraz, inak to oľutuješ.” Potom mi ešte napchala šňúrku z tenisky čo som mal v ústach do jednej nosnej dierky, ako to len šlo, takže dýchať som mohol len jednou a trochu ústami, no to bolo namáhavé. Ihneď sa otočila, stlmila svetlo a odišla.