Zarýval som jej prsty do útlych bokov,moje stony sa stupňovali. Upírka naraz strnula. Jej kundie svalstvo mi drtilo moje mužstvo,čo mi spôsobilo orgazmus. Ťahavo zavyla,jej telo sa chvelo v kŕči jej vyvrcholenia. Havranie vlasy ma šteklili v tvári,jej sladké stony mi zneli v ušiach,ako hudba. Konečne uvolnila zvieranie svalov jaskyňky,načo tým pustila do seba divoké prúdy môjho semena. Moje dlane jej cestovali po chrbáte,bokoch a končili na vysadenom pevnom zadočku. Obaja sme si vychutnávali náš doznievajúci orgazmus,dýchali sme si navzájom do uší. Ležala na mne,ako vysilená divokou,ale pomerne krátkou jazdou. Po chvíľke sa narovnala a znova mi dovolila obdivovať svoje takmer dokonalé svieže kopčeky nad pevným malým bruškom. Pozerala mi do očí. Skúmavo,akoby niečo hľadala. Pochopenie toho,čo urobila? Súcit? Jej pohľad už nebol taký posmešný. Vycítil som smútok.
"Čo ďalej,grófka z Temnôt? Dostala ste,po čom ste túžila?" Neviem,čo ma viedlo k tejto ironickej poznámke. Sex sa mi páčil,aj keď to nemuselo skončiť tak rýchlo. Ale to predtým... brala mi kus života.
Upírka sa pomaly postavila,zanechávajúc mi na stehne moje mäkké,od jej štiav mokré péro. Sledoval som,ako zobrala zo zeme svoje šaty a lenivo sa obliekla. Prebehla mnou vlna zlosti. Tá sviňa...
Prudko som skočil na nohy,chmatol ju za plecia a zatriasol s ňou,ako s handrovou bábkou.
"Čo bude teraz?" skrýkol som v návale srdu. "Dostala si,čo si chcela? Nasýtila si si obe papule a len tak ideš zmiznúť? Ako nejaká jednorázová štetka?"
Snažil som sa jej ostro pozrieť do očí,ale uhýbala pohľadom.
"Prepáč... nemalo sa to stať. Nechcela som... bolo to silnejšie,ako ja. Bola som slabá..."
"Čo bude ďalej?" skríkol som hlasnejšie,ako som plánoval. Našťastie sestra mala tvrdý spánok,snáď nás neprekvapí.
"Čo bude ďalej?" opakoval som. "Čo bude so mnou? Odpovedz,ty-"
Prudko sa na mňa pozrela,tým mi moje slová zmrzli na perách. "Staneš sa tým,čím ja. Temnou bytosťou!" Jej hlas znel ako krupobitie. "Cez deň budeš takmer,ako človek,aj keď budeš niečo viac. Tvoj metabolizmus sa zmení. Zanedlho dostaneš Dar Temnôt. V noci budeš mocný,smrteľníci sa ťa budú báť. Budeš sa musieť pravidelne kŕmiť krvou smrteľných,aj iných tvorov,inakšie sa nebudeš vedieť ovládať,ako dnes ja. Ak stratíš mnoho krvi,nezomrieš,ale upadneš do komatického regeneračného spánku. Nemusíš sa báť chorôb,zraneniam sa budeš smiať. Budeš výnimočný. My SME výnimočný,Taron. Sme silní,hlavne duchom. Ale jedno si zapamätaj. Budeš nedotknuteľný vekom,ale nie nezraniteľný. Ak ťa niekto bodne drevom do srdca,si hotový. Taktiež,ak zídeš nesprávnou cestou a budeš porušovať naše zákony,staneš sa besom. Krvavým vrahom všetkého živého,ničiteľom svetla. Takých my ničíme!"
Pozerala na mňa tvrdo a bezcitne,až som to cítil až v špiku kostí. Nával nových informácií mi búšil v hlave ako v pekelnej vyhni. Ani ma neprekvapilo,že pozná moje meno,hoci odo mňa ho nevedela.
"Pekná reč,ty mrcha. Akým právom si mi ale zobrala to,čo poznám uz 19 rokov? Kto ti dal právo kradnúť mi môj svet?"
Merali sme sa pohľadmi,ako v nejakom psychyckom súboji.
"Už sa to nedá vrátiť,že?"
Nesnažil som sa čakať na odpoveď,vedel som,že určite nie.
"Vypadni,ty čubka!" zasyčal som na ňu v ďalších vlnách zúrivosti. "Vypadni! Ak sa stanem tým,čo si mi tu tak skvele popísala,tak si ťa nájdem,odtrhnem ti hlavu a hodím ju do kanála potkanom! Rozumela?" S týmto som jej konečne pustil plecia hrubým odstrčením. Na perách sa jej objavil ten posmešný úsmev.
"Myslíš?"
V okamihu som sa už díval do prázdna,pretože tam už nestála. V tom istom okamihu sa mi oprela o plecia od chrbta a jemne mi prešla prstami po nahej hrudi.
"Budeš musieť trénovať... drahý..." Jej pery mi vkladali slovká priamo do ucha,na čo mi spôsobila zimomriavky po tele. Prudko som sa na ňu otočil,ale v izbe už okrem mňa nikto nebol. Behal som zrakom po izbe,naivne si mysliac,že tu ešte niekde bude. Rozbehol som sa k oknu a natahoval som krk,ci niekoho neuvidím. Vonku nebolo ani živej duše,desivo mŕtve ticho mi spôsobilo búchanie srdca. V hlave sa mi točil vír tisícich myšlienok,všetky zmätené a zničujúce. Budem ako ona? Budem vyhľadávať akýchkoľvek ľudí,aby som uhasil svoj temný smäd? Tiež sestru? Moju jedinú najbližšiu príbuznú? Mohutná vlna zdesenia otriasla celým mojím bytím. Prsty mi skĺzli po skle okna a klesol som ma kolená...
"Den,drahá sestra. Čo bude s nami dalej?"
Sestru som volal od mala Den,lebo jej celé meno Delarien sa mi zdalo dlhé.
Musím sa vzchopiť. Musím zostať pri zmysloch,hlavne pre ňu. Som jediný,kto pri nej stojí. Od smrti rodičov nemala ani lásku,frajer ju opustil týždeň po pohrebe. Ten parchant nezniesol jej hlboký žiaľ a prestala byť pre neho zaujímavá. Práve v tej dobe ho najviac potrebovala. Akonáhle jej to naservíroval priamo cez telefón,takmer prišla o rozum. Doma som ju našiel sedieť v kuchyni na zemi vedľa telefónu a hltala tabletky,sama nevedela aké...
Zachránil som ju a odvtedy som sa stal celým jej svetom. A ona mojím,kedže ja som tiež nikoho nemal. Uz minimálne rok a pol. Občas som si užil s nejakou rozhoďnôžkou,keď sa proti mne vzbúrili hormóny,ale plnohodnotný vážny vzťah sa mi nepodarilo dosiahnuť. Vždy v tom bol háčik. Začínal som sa cítiť ako losovací lístok v kolese osudu...
Neviem,z akého dôvodu nemala vážny vzťah sestra,ale niekedy som si pripadal,že sme na seba napojený duševne. Zverovali sme sa jeden druhému s problémami,preberali sme aj najchúlostivejšie témy,dokonca aj nahota prestala byt tabu...

koniec 3. časti

Mám vôbec pokračovať ďalej? Má to zmysel?