Bolesť. Tá príšerná bolesť. Objavila sa v hlave,čoskoro sa však rozšírila do celého tela. Do každého údu,prsta... Tak,ako som kľačal na kolenách,tak som sa ešte viac skrčil do klbka,aby tá bolesť proste nepokračovala. Ale bolo to čím ďalej,tým horšie. Kazdý sval mi pulzoval drvivou bolesťou,čoskoro som mal pocit,akoby vo mne vybuchovali granáty. Čo sa to deje? Spôsobila to tá ženská? Spod nechtov sa mi vyvalili prúdy krvi,cítil som to. Na povel mi to pokračovalo aj v ďasnách,bolesť sa už nedala vydržať. Kŕčovito som driapal drevenú podlahu,posledné zvyšky rozumu mi zabraňovali kričať bolesťou. Už len tie stony,akoby nevychádzali z mojich úst. Čas prestal existovať. Pred očami sa mi mihali akési tiene,podobajúce sa ľuďom. Nie len to,akoby sa mi pred očami odvíjal nejaký film. Útržkovito sa mi ukazovali ťažké boje v stredovekom brnení s mečmi a štítmi,mladá žena s ohnivými vlasami v objatí akéhosi netvora s netopierými krídlami,zástupy mužov a žien s modrou žiarou v očiach,klaňajúcich sa obrovskej soche...
Obrazov bolo možno stovky,pomaly sa začali strácat v šume temnoty. Ani som si neuvedomil,že bolesť sa stratila. Nechcel som tomu verit,ale dokonca som sa cítil lepšie,ako predtým. Moje oči blúdili po obývačke,akoby hladajúc stopy po predchádzajúcich udalostiach. Odrazu som vybuchol v smiech,bez sebemenšieho dôvodu. Smial som sa,sediac na podlahe pod oknom,s dlaňami na kolenách. Miestami som mal pocit,akoby sa vo mne usadil ešte niekto. Niekto temnejší,ľahostajnejší k môjmu svetu.
Pomaly som sa pozviechal na nohy,v sprievode s vypnutím hrudných kostí,až zapraštali. Nemohol som si pomôcť,cítil som sa skvele. Do nosa sa mi dostávali pachy celého domu,ktoré som odtiaľto predtým necítil. Rozbehol som sa smerom von z obývačky,ale s prekvapením som zistil,že sa pohybujem s neuveriteľnou ľahkosťou a rýchlosťou. Nestačil som ubrzdiť na chodbe pred zábradlím,moje telo sa cezeň prevrátilo a zletel som na prízemie. Snáď nejaký pud sebazáchovy ma dostal z pádu priamo na špičky,ostal som po dopade mierne skrčený,vnímajúc,že som nespôsobil takmer žiaden hluk. Musel som sa pousmiať. Ak už mám byť prekliaty,nech to aspoň stojí za to. Pohľadom som zamieril k dverám a takmer okamžite som ich aj otvoril a vybehol vonku. Zamieril som smerom do centra mesta,sám som nechápal svoje myšlienky. Utekal som po ceste,míňajúc pouličné lampy,ako v aute. S prekvapením som sa rozhliadal po okolí,prikrytom plášťom tmy. Videl som všetko. Ešte včera by som o takomto čase nevidel nič ďalej,ako je špička nosa. Teraz som videl všetky detaily,čísla domov,dokonca každý kvet v záhonoch. Nevidel som to svetlejšie,ale všetko krásne detailne odlíšené. Nedá sa to dobre opísať. A zvuky... tisícky zvukov odvšadiaľ,ale nemal som v tom chaos,práve naopak. Každý zvuk by som vedel presne odlíšiť. Šuchot psích a mačacích tlapiek vo dvoroch,trúbenie áut vzdialených pár ulíc...
Blížil som sa k centru,tak som musel spomaliť. Začínal byť okolo mňa celkom velký nočný ruch a nechcel som,aby ma niekto zbadal,ako utekám väčšou rýchlosťou,ako je predvolená pre autá. Krokom som sa zaradil medzi nič netušiacimi okoloidúcimi. Ani som nebol zadýchaný.
"Ty upíria defka,asi ťa nechám žiť," zamrmlal som si pre seba spokojne a s úškrnom som si to zamieril do jedného fajného klubu s názvom Vermilion. Pred klubom stál hodinový stĺp,tak som zistil,že je už pol tretej nad ránom. Pred dokorán otvoreným klubom postávali rôzny týpci a mladé žaby rôzneho alkoholického stavu a pofajčievali v družných debatách. Nikto si ma nevšímal,čo mi celkom vyhovovalo. Zamieril som dnu. Z vnútra sa šíril cigaretový a alkoholický zápach,zmiešaný s nadýchanou parou suchého ľadu. Neónové svetlá hádzali rôzne farby ako zelenú a červenú,čo bolo vidno až vonku. Vchádzal som krátkou chodbou,míňal som verejné šatne a počúval dunivý trance,vychádzajúci z pár krokov vzdialenej tanečnej haly. Občas sa mi do cesty priplietol niekto tackavou chôdzou,to som si nevšímal. Ťahalo ma to dnu,jednoducho niečo zažiť. Blížil som sa k veľkým čiernym lietacím dverám,vedúcim do haly,keď odtiaľ náhle vybehol mohutný holohlavý chlapík s čiernym tričkom a bielym písmenom V a surovo zdrapil za ruku oproti stene sa opierajúcu babu,zjavne chystajúcu vybliť tých pár drinkov. Drasticky ju vliekol von,takmer padala.
Roztvoril som lietačky a hneď som zamieril k baru,kde sa plietli nejaký opilci,čo už ani poriadne nevedeli,čo so sebou. Hudba bola príšerne hlasná,ale vôbec mi to nevadilo. Oprel som sa chrbtom a lakťami o barový pult,obzerajúc si tanečný parket,kde sa hmýrilo minimálne 200 ľudí,stoly okolo parketu tiež vizerali byť plné. Pohľad mi plával z jedného kúta na druhý,ani som netušil,čo vlastne hľadám a čakám.
Niekde po mojej pravici som zacítil zaujímavý parfém. Kútikom oka som si všimol blonďavé dlhovlasé dievča,skoro tak vysoké,ako ja. Opierala sa o pult a niečo si objednávala. S obdivom som jej zhodnotil pôvabný nahý chrbát,mala na sebe nejakú zlatavú saténovú blúzku so zapínanim na šiji. Vlastne to bol celý komplet,aj s prekliate krátkou sukňou a striebritým sirokým opaskom. Pri pohľade na jej krásne vystúply zadoček a bezchybne oblé boky sa vo mne začínalo prebúdzať vzrušenie. S tou prekliatou upírkou to bola len slabá rýchlovka,telo si žiada viac. Baba ku mne natočila hlavu a zbadala,že ju hltám očami.
"Čo,blbeček? Čo mi žerieš prdel?" Z hlasu jej bolo poznat,že je pripitá,tak ako z jej dychu. Zadíval som sa do jej začervenaných očí...

Pokračovanie v piatom dieli.