Noc už zahalovala svojim plášťom pomaly celé mestečko,pouličné lampy ako jediný zdroj svetla,vrhali na ulicu bizarné tiene. Všade bolo až podozrivé ticho,občas zaštekal nejaký pes v diaľke. Pozeral som sa na prázdnu a kľudnú ulicu z okna našeho rodinného domu na druhom poschodí,kde som mal spálňu. Býval som tu len ja a sestra,dom bol napísaný na nás dvoch,pretože sme ostali sami dvaja. Otec a matka boli rituálne zavraždení na ceste za svojou prácou do Ternalie - krajiny pamiatok. Obaja boli archeológovia a svoju prácu milovali.

Naraz mi ostalo ťažko,ako posledný rok,čo sme so sestrou ostali sami. Tie mučivé spomienky mi drásali dušu ako besné psy. Ako každý,aj ja musím zabudnúť na bolesť a nechat si v srdci len pamiatku.

So sestrou sme mali celkom pekný,súrodenecký vzťah. Pomáhali sme si,kde sa dalo a celkom sme si vystačili sami. Rodičia nám zanechali slušný hmotný aj nehmotný majetok,tak sme sa najbližšie roky nemuseli báť krízy.

Túto noc som chcel zabudnúť. Rozmýšlal som,že pôjdem niekam do baru a vychlastám si to z hlavy,aj ked to nezvyknem robiť. Sestra spala vo svojej spálni,tak so sa nemal s kým ani porozprávať. Ešte chvíľu som civel na ulicu a potom som sa rozhodol. Začal som si zbierať svoje rozhádzané veci na posteli,okom som mihol cez digitálny budík. Bolo štvrť na jedenásť. Neponáhľal som sa,pomaly som si na nahé telo navliekal postupne spodky,džíny a čierne tričko. Posledná vec: dezodorant. Siahol som po ňom na poličku,ale prsty ma sklamali,tak som v šere svojej izby sledoval pád tmavej plechovej fľašky. Vďaka rachotu som strnul,ale tento dom bol majstrovský kúsok architektov,tak som sa nemusel báť,ze mi sestra príde vynadať. Zohol som sa po fľašku pod oknom,ked tu naraz periférnym videním zaznamenám vonku mihnúť sa tieň. Bolo to pod jedným z našich dvoch stromov pred domom. S prižmúrenými očami som opretý o okenicu rozoznával postavu,nekoordinovane sa pohybujúcu. Pocítil som ako zvedavosť,tak zmysel pre obranu nášho majetku. Dlho som nerozmýšľal a vrhol som sa po schodoch našej spoločnej chodby a zamieril k vchodovým dverám. Chvíľu som váhal a načúval. Zrazu ma opúšťala odvaha,nieco zvláštne som cítil z vonku. "Budem tu snaď stáť ako stolička?" zašomral som si pre seba a tým som prelomil ľad váhania. Prudko som otvoril dvere(mám zlozvyk nezamykať) a ostal som ako socha,so zmyslami ako struny huslí.

Asi tak 10 krokov odo mňa na tráve kľačalo mladé dievča. Podopierala sa rukami a pokúšala sa vstať,ale nedarilo sa jej to. Skrz jej dlhé,jemne vlnité vlasy,černejšie ako noc,som jej nevidel do tváre. Na sebe mala niečo ako plesové červené šaty s dlhou sukňou. Boli šité nejakým stredovekým vzorom,vizeralo to na nej naozaj pekne.
Chvíľu som na ňu zízal ako na novú motorku v darčekovom balení a hodnotil situáciu. Je opitá,alebo zdrogovaná? Čo robí práve tu a sama takto ďaleko od stredu mesta,kde to žije? Nie je to pasca? Tok mojich myšlienok sa zarazil,akonáhle zdvihla hlavu. Z celej tváre jej bolo vidno akurát oči a ich zvláštne svetlo. Krásne modré svetlo,vychádzajúce akoby priamo z jej duše. Dívala sa do mojich očí,ukludňovala ma. Strácal som akúkoľvek vnútornú silu a strach. Akoby sa na mna dívalo niečo nebeské...
"Pomôž mi..." zašepkali jej ústa,ledva som rozumel. Pohol som sa k nej,na nič som už nedbal. Neprestávala sa mi dívať do očí.
"Stalo sa ti niečo?" S tymito slovami som jej pomáhal na nohy.
"Potrebujem sa ukryť..." šeptala mi do ucha,ako som ju podopieral.
"Pred kým? Prečo?" S každou otázkou ma napádali ďalšie dve.
"Prosím..." Jej pery sa dotkli môjho ucha,až mnou prešiel príjemný mráz. Už bez slova sme obaja krivkali do vchodu domu. Až dnu v predsieni som si všimol,že je bosá.
"Kde máte svoje črievice,hradná pani?" spýtal som sa s úsmevom,keď som zažínal svetlo v predsieni. Neodpovedala,jej pohlad neustale lietal po hale. Zatvoril som dvere,neustále ju sledujúc. Len som dúfal,aby sa segra neprebudila. Urobila by tu cirkus,že si sem vodím "defky". Už som to s ňou zažil.

Tajomné dievča ku mne pristúpilo so svojími svietiacimi očami(neviem,prečo mi nepripadali divné),chytilo mi ladovými rukami líca a vtislo mi na pery pusu. V tom momente akoby som sa prebral z opojenia. Predo mnou stála prekrásna štíhla baba,asi 170 cm vysoká,v pekných stredovekých červených šatách,ktoré vizerali byť priehľadné. Dosť zreteľne sa jej po nimi rysovali pevné trojky prsia. Havranie vlasy mala divoko spadnuté poniže pliec,pár pramienkov jej dopadalo aj na hruď. V studničkových modrých očiach som čítal únavu a slabosť,ale aj tak sa snažila usmiať s krásne krojenými plnými perami.
Stáli sme tam a dívali sa na seba ako dvaja postihnutí,až som sa odvážil prerušiť to magické ticho: "Fajn,než ti spravím interview,čo a ako,dáš si niečo pod zub?" Iróniou bolo,ako sa neskôr ukázalo,že slová "pod zub" som desivo vystihol.
Zavrtela hlavou.
"Potrebujem sa tu len na čas schovať. Presnejšie,do dalšieho súmraku."
"Prečo práve dovtedy?"
"Prosím,nepýtaj sa. Nemôžem ti nič prezradiť. Potrebujem si odpočinúť a potom ma už viacej neuvidíš. Sľubujem." Prosebne ma hypnotizovala s náznakom úsmevu. Musel som uznať,aké su ženské zbrane účinné...
"Fajn. Poď so mnou hore,do rána vymyslím,co poviem ségre."
Zarazila sa.
"Ty tu máš sestru?" Z jej hlasu som začínal mat pocit,že má niečo zalubom. "Neboj,ona ťa neuhryzne. To skôr mňa."
Kráčali sme spolu po schodoch do priestornej obývačky. Celý čas som nepočul jej kroky,akoby sa vznášala...

Omlúvam sa za neerotičnosť,ale cez mobil sa mi sem nedá vložiť viac slov,takže poviedku rozkúskujem.