-1-

Sedela sama v kabinete biológie čakajúc na svojho profesora. Vošla tam tesne po velkom zvonení ako mala nakázané.
„Laura, musíme sa pozhovárať“- povedal profesor tesne po tom ako otvoril dvere do svojej pracovne. Neodpovedala , len uznanlivo prikyvovala, bola si vedomá svojej viny.
„Neviem presne, čo sa cez prestávku stalo, ale dúfam, že si uvedomuješ vážnosť celej situácie. To, čo si spravila sa na našej škole netoleruje, ako vieš. Nuž, Laura, neostáva mi nič iné ako to nahlásiť polícii...nakoľko som jediný, kto o tom vie, je to moja povinnosť“ - prehlásil stojac si pevne za svojim názorom.
„Ale. Pán profesor, prepáčte mi to, sľubujem, že sa to už nikdy nestane, len sa o tom nemôžu dozvedieť moji rodičia. Prosím.“ - úpela na svojom poslušná študentka. V tom sa jeho zreničky zreteľne rozšírili, dostal nápad:
„Neviem Laura, čo také by sa mohlo stať, aby som to neohlásil“
„Pán profesor, urobím hocičo, len nechcem aby to vedeli moji rodičia.“ Posadil sa vedľa nej na stoličku a sebavedomo prehlásil:
„Vyskúšame niečo. Po škole prídeš ku mne domov. Bývam sám a potrebujem pomoc v domácnosti, také mladé a šikovné dievčenské ruky by sa mi hodili.“
Laura chvíľu uvažovala. Nachádzala sa v docela nepeknej situácii a jediné, čo potrebovala bolo vedomie, aby sa o jej previnení nedozvedeli rodičia. Profesor pokračoval:
„Tak ako, Laura? Pomôžeš mi a ja to nepoviem polícii, platí?“
„Dobre“ – neostávalo jej nič iné iba súhlasiť.

-2-

Profesor práve sedel vo svojom obľúbenom kresle pred televízorom, keď sa Laura odhodlala zaklopať. Dvere sa dokorán otvorili a Laura vstúpila do Profesorovho domova. Dýchalo to tam mužnou samotou a akýmsi nezvyčajným prázdnom.
„Tak, kde mám začať?“ – tázala sa hneď, ešte sa ani nestihla vyzuť
„Nuž, keď sa vyzlečieš, príď za mnou do kuchyne, mám pre teba prvú úlohu!“ – rozkázal jej pravým profesorským tónom, ani sa na ňu nepozrel. Laura sa po chvíľke zoznamovania sa s bytom dala konečne do práce. Jej rýchle ručičky kmitali za prácou ako divé, bola naozaj šikovná. Profesor len sedel na tom svojom obľúbenom kresle so skvelým výhľadom na celý byt a pozoroval jej jemné ženské telo pri práci. Svoju robotu si vedela splniť ku podivu rýchlo. Prekvapilo ho to, nakoľko to mal byť pre ňu trest, premýšľal ako jej tú prácu sťažiť. Pozorujúc jej pohyby, ktoré dokonca aj pri vešaní prádla ostali jemné a ladné, čosi ho napadlo.
„Laura. Myslím, že už si sa naupratovala dosť. Môžeš ísť domov. V škole samozrejme od teba čakám určitú diskrétnosť, nechceš predsa aby sa o tvojom prehrešku dozvedeli tvoji rodičia a už vôbec nie polícia. Zajtra ťa čakám o tom istom čase. Nemeškaj!“
„Ale Pán profesor, ja som si myslela, že sem k Vám mam prísť iba raz“ – namietala Laura s miernym pubertálnym pokrivením v tvári. Profesor sa len usmial:
„ Ako som si mohol všimnúť, si šikovné dievča, veľmi obratné. Nezabúdaj, že si u mňa vlastne odpykávaš trest. Prídeš aj zajtra a uvidíme čo s tebou. A už nechcem počuť nič!“
„Dobre, Pán profesor, dovidenia.“

-3-

Laura bola presná. Prišla presne v dohodnutú hodinu. Vstúpila do už známeho bytu a ihneď sa začala vyzúvať s otázkou:
„Pán profesor, akú mám dnes prácu?“ Profesor sa na ňu letmo pozrel a úsekom prehovoril:
„Dnes to budeš mať o čosi zložitejšie. Každý, kto si odpykáva trest pri ňom musí aj trošku trpieť a ty nemôžeš byť výnimkou. Vyskúšame ti to upratovanie sťažiť. Otoč sa!“ – rozkázal jej s prísnym výrazom v tvári. Laura mierne vypúlila oči, nechápala prečo sa má teraz otočiť.
„Bude to? Nemám na teba celý deň!“ Laura sa teda napokon otočila netušiac, čo ju čaká.
„Ruky dozadu!“ – zavelil opäť profesor.
„Ale, Pán profesor, prečo?“ – opýtala sa i keď kdesi v sebe tušila, že nedostane odpoveď. Bola v šoku z celej tej situácie. Nechápala, čo sa to vlastne deje. Jej myšlienkový pochod prerušil opäť profesorov hlas:
„Urob to, alebo to urobím sám. Snáď si poslušné dievča!“ Nevedela ako sa zachovať. Vedela, že keď neposlúchne, jej práca u profesora skončí a môže sa tešiť na to, že sa o všetkom dozvie polícia. Nemala na výber, musela sa poddať. Pomaly posunula svoje ruky za chrbát čakajúc, čo bude nasledovať . Cítila, ako jej ich profesor pridržiava. Mal veľmi pevný stisk. Tak nekompromisný ako jeho hlas. Profesor si vytiahol z vrecka povraz, ktorý tam mal pripravený. Najprv jej ho obmotal okolo jednej ruky o čosi nižšie ako je lakeť, nerobil to jemne ani pomaly. Potom jej schytil druhú ruku a urobil presne to isté. Bolo cítiť ako Laura začala o čosi prudšie dýchať. Chcela sa otočiť, ale profesor ju zastavil:
„Nie, nedovolil som ti to. Nezabúdaj, že si tu za trest a trestanci si nemôžu robiť, čo sa im zachce“ – povedal a pokračoval v pevnom uväzovaní povrazu. Obe ruky mala spojené pevne za chrbtom. Jej telom prestupoval pocit bezmocnosti, aký ešte nepoznala.
„Otoč sa!“ – dostala príkazom. Urobila tak a stála tvárou v tvár človeku, ktorý ju už tretím rokom na strednej škole vyučoval biológiu. Profesor sa ani neusmial.
„Tak a teraz sa daj do práce, včera si všetko nestihla! Dúfam, že ti to nebude trvať veľmi dlho. Mám ešte čosi na práci.“ – povedal kľudným hlasom a odišiel do obývačky usadiť sa do svojho kresla. Laura tam zatiaľ stála netušiac čo má vlastne robiť. Srdce jej búšilo, zdalo sa, že je počuť v celom byte. Profesor sa pohodlne usadil a nebadane hodil očko po Laure. Zhlboka sa nadýchla a povedala:
„Pán profesor, ja...ja neviem...ako mám niečo robiť s rukami za chrbtom.“
„Už si počula o treste, ktorý by bol ľahký? Mne je jedno ako to spravíš, to ma vôbec nezaujíma. Pre mňa je dôležité aby si si svoju prácu odviedla.“ - a začítal sa do svojich obľúbených novín nečakajúc na jej odpoveď. Nezmohla sa ani na slovo, vedela, že to nebude mať žiadny účinok. Po nedlhom uvažovaní sa dala do práce. Profesor odložil noviny aby sa mohol nabažiť pohľadu na jej ohybné ženské telo, ktoré sa snaží urobiť si všetky svoje povinnosti aj s týmto obmedzením. Sprvu jej všetko padalo. Nevedela nahmatať ani handru na stole. Pokúšala sa svoje telo všelijako ohýbať, aby ako tak dokázala napríklad zdvihnúť pohár, ktorí jej spadol na zem. Vytvárala nádherne kreácie, jej telíčko sa ohýbalo vo všetkých smeroch, sem tam odhalila kúsok bledavej pokožky, na jej krku sa kĺzali kropaje potu, ktoré vyprodukovala námahou. V jednej chvíli sa jej ruky zamotali a ona sa musela veľmi snažiť aby sa jej znova prekrvili. Jedna ruka sa mierne odula a jej tenké, krehké zápästie cele ofialovelo. Jej druhá ruka naopak zbledla a akoby sa úplne odkrvila. Ohla svoje telo do zvláštnej špirály aby mohla svoje ruky opätovne dostať pod kontrolu. Už sa zdalo, že má všetky povinnosti pomocníčky v domácnosti hotové. Profesor, po celú dobu pozorujúc konanie tejto mladej krásnej dievčiny vstal a podišiel k nej:
„Nuž, Laura, zrejme si šikovnejšia, než sa zdá. Dobre si zvládla aj túto úlohu.“
„Pán profesor, už som si urobila svoje povinnosti.“ – povedala jemne akoby so strachom.
Usmial sa, nie však na ňu, ale dostal nápad:
„Áno, to je pravda, ale ešte neuplynul čas na tvoj odchod. A mimochodom, dovolil som ti prehovoriť?“
Laura, ešte viac zmätená než predtým nechápala jeho počínanie. V jej očiach sa zračil pocit bezmocnosti.
„Zaslúžiš si trest!“ – povedal profesor so samozrejmosťou v hlase. Stála pred ním a kolená sa jej pod váhou jeho slov podlomili. Začala zhlboka dýchať. Jej jemné poprsie sa prehýbalo v rytme jej nádychov. Zväčšovalo sa a opäť sa zmenšovalo. Ich obrys len zdôrazňovalo obtiahnuté tielko, ktoré jej obopínalo tvary. Profesor si všimol jej reakcie. Tancovalo pred ním jej pekné, mladé poprsie a jeho to nemohlo nechať chladným. Cítil ako sa v ňom prebúdza túžba. Túžba dotknúť sa jej nepoškvrneného tela. Pohladil jej krk. Mala ho stuhnutý, cítil každý jej sval, každý jej záhyb a na istom mieste dokonca ucítil jej zrýchlený tep. Jej horúci dych dopadal na jeho ruku pod bradou. Každučký sval na jej tele stuhol v očakávaní trestu. To mladučké telo sa tak krásne chvelo. Chcel aby sa to telo chvelo ešte viac. Túžil sa pozerať na jej nevinnosť, ktorá sa roztápa v jeho rukách. Vtedy ho to napadlo.
„Teraz ťa potrestám za tvoju lajdáckosť, naučím ťa ako sa slušne správať! Choď do kuchyne a počkaj tam na mňa!“ – rozkázal jej. Laura, poučená , že musí poslúchnuť jeho rozkazom odobrala sa kolísavým krokom preč. Profesor si čosi vytiahol zo skrinky v predsieni a nasledoval objekt svojej túžby. Stála uprostred miestnosti. Srdce jej búšilo neuveriteľnou rýchlosťou, ešte nikdy nebola tak bezmocná. Vedela, že akonáhle by sa jeho trestu vzoprela, čakala by ju polícia a to samozrejme nechcela.
„ Opri sa o stôl! Prehni sa cez neho!“ – zavelil profesor opäť nekompromisne. Silno preglgla a urobila, čo jej rozkázal. Pristúpil k nej bližšie a chytil ju za nohy. Vôbec nie jemne, skôr tvrdo a silno. Roztiahol jej ich. Laura začala dýchať ešte prudšie. Nadýchla sa aby niečo povedala, no v tom sa jej vynorila myšlienka na ešte horší trest ako ten, ktorý ju teraz čaká a tak ostala radšej ticho.
„Učíš sa rýchlo.“ – poznamenal a pokračoval v práci. Dotkol sa jej gombíkov na jeansoch. Pomaly jej ich začal rozopínať, pekne jeden po druhom. Cítil teplo jej pokožky, ucítil dokonca aj časť jemných chĺpkov jej prirodzenia. Keď už boli všetky gombíčky rozopnuté, stiahol jej nohavice. Ukázal sa pred ním jej zadoček v celej svojej kráse. Bol belavý, jemný na pohľad. Pripomínal mu broskyňu, voňavú, mladú ako stvorenú na trest, ktorý jej vymyslel. Laura, celá spotená, čakala čo sa bude diať. Chvela sa akoby jej bola zima...jej zadoček sa pohyboval a kmital. V tom sa profesor rozhodol vykonať to, čo jej sľúbil. V ruke držal veľký železný obuvák pripravený použiť. Udrel. Na jej zadočku obuvák vydal zvláštny pleskavý zvuk a Laura zakričala. Bola prekvapená bolesťou. Zatriasla sa a nahlas vzdychala. Udrel znova a opäť sa situácia opakovala. Profesor pozoroval jej telo, ako sa vlní v bolesti, ako jej nabiehajú červené žily na tom jej dlhom krku. Na jej zadočku sa pred jeho očami vynárali červeno-ružové fľaky. Laura sa triasla. Musela to vydržať. Nesmela mu klásť odpor, vedela, že by to bolo potom horšie. Profesor ju nechal chvíľku oddýchnuť. Jej telo sa vlnilo ako had. Svaly sa vzpierali a napínali. Rozhodol sa, že obuvák už odloží.
„ Postav sa a obleč sa!“ – zavelil jej . Laura, celá rozochvetá, nevedela sa ani pohnúť. Ledva sa postavila a obliekla si jeansy cez boľavý zadok. Postavil sa k nej a rozviazal jej ruky. Okamžite si začala žmoliť zápästia skoro celé fialové ako sa vzpierala bolesti.
„Dúfam, že ťa to poučilo, Laura a zajtra si dáš väčší pozor na svoje slová!“
„Pán profesor, môžem prehovoriť?“ – tázala sa pomaly so strachom v hlase. Profesor iba prikývol.
„Pán profesor,...zajtra...mám prísť zasa?“
„Áno, dnes tu mám večierok, zajtra budeš mať kopec práce, tak sa snaž prísť na čas!“ – povedal a odprevadil ju k dverám.

-4-

Prišla ako obvykle, nechcela meškať. Profesor ju už čakal pri dverách. Laura ako vždy, najprv si vyzliekla kabát a vyzula sa. Postavila sa pred profesora čakajúc na ďalšie pokyny.
„Pokračuj!“ – povedal profesor sucho. Laura sa zatvárila akoby zabudla na to, čo sa stalo včera.
„Nepočula si môj rozkaz? Nerád opakujem slová. Vyzleč si tričko!“ – zavelil a čakal kým odhalí svoje mladé poprsie v celej svojej kráse. Laura neurobila nič, no ani nič nepovedala. Profesor sa rozhodol konať:
„ Laura, ako iste vieš, pripomínam ti to stále, si tu za trest. Neviem, prečo si myslíš, že si tá, ktorá tu má právo rozhodovať. Trestanci žiadne také právo nemajú. Teraz si tu v mojej moci a ja som tvoj Pán! Ale pokiaľ chceš, aby sa o tom, čo si vyviedla v škole dozvedeli tvoji rodičia, tak protestuj. Ja nemám dôvod im to nepovedať, keď ma nebudeš poslúchať. Mne je to vlastne jedno. Je to na tebe, ako sa rozhodneš. Ale nakoľko predpokladám, že ti na tvojich rodičoch záleží, budeš si trest naďalej odpykávať u mňa a to znamená, že si môj trestanec a mám právo si s tebou robiť, čo uznám za vhodné. Vyzleč si to tričko, nech nestrácame čas!“- rozkázal jej a ona nemala na výber, iba ho poslúchnuť. Pomaly a neisto sa vyzliekala, v tvári mala obavy. Profesor sa díval, ako sa pred jeho zrakom vynárajú tak krásne tvary. Jej prsia boli tak isto bledé ako celé jej telo. Chveli sa a vypínali v bielej podprsenke s krajkou. Každý sval mala napjatý a stuhnutý.
„Otoč sa a nastav ruky!“ – rozkázal jej a ona jeho rozkaz musela splniť. Pomaly sa otočila, no ruky za chrbát si zdráhala uložiť. Profesor sa zamyslel a pri pohľade na jej dokonale tvarovaný chrbát chcel vidieť viac. Fascinovalo ho jej dievčenské, čisté telo. Celé teraz patrilo jemu. Bola jeho trestancom, jeho otrokom. Chrbtica sa jej ostro vypínala zo svalov a jej rozpustené vlasy lemovali obrys ramien, tak dokonale tvarovaných. Rozhodol sa:
„Daj so dole podprsenku, nebude ti treba pri práci!“ Laura, znova rozochvetá, pomaly svoje útle ruky smerovala k chrbtu a napokon si ju dala dole. Jej biele pahorky sa rozvinuli a podprsenka spadla na zem. Profesor využil chvíľu a chytil jej ruky za chrbtom, ktoré jej opäť zviazal. Telo sa jej ešte viac vypälo. Ramená sa posunuli viac dozadu a prsia sa tak mohli prezentovať vo svojej bujnosti. Otočil si ju smerom k sebe a jeho pohľad sa zastavil na jej hrudi, ktorá priam žiarila mladosťou a krehkosťou. Vedel by sa na jej belavé telo pozerať celé hodiny, no Laura sa musela dať do práce. V byte nebol až taký neporiadok aký očakávala. Profesor zaujal svoje obvyklé stanovisko vo svojom kresle a pozoroval Lauru ako sa trápi so svojimi povinnosťami. Nevedel od jej pružného tela odlepiť oči. Pasovala sa s úlohami ako najlepšie vedela. Občas sa musela prehnúť do neuveriteľných polôh aby si porobila všetko, čo musela. Profesor pozoroval jej hompáľajúce sa ňadrá ,ktoré akoby žili svojim vlastným životom. Laura sa ich už ani nesnažila skrývať ako na začiatku. Vedela, že je teraz jeho majetok a on si môže robiť všetko, čo chce. Utierala prach, vzadu v rukách opatrne držiac prachovku naťahovala sa poza poličku v knižnici. Telo mala napnuté na samú hranicu, ukázali sa všetky jej svaly a šľachy. Prehla sa, aby lepšie dočiahla, čo znamenalo, že si odkrví celú pravú ruku. Trápila sa v bolestiach, no musela to spraviť. Po čele jej stekal pot únavy. Na krku a chrbte sa tvorili kropaje potu a vlasy sa jej lepili na ramená. Profesor jej nedovolil oddýchnuť si. Nemohla ho poprosiť o prestávku, nemohla nič. Trápila sa, premáhala sa, celé jej telo sa snažila a vypínalo sa. Bradavky jej stály a prekrvovali sa. Boli ružové a malé. Profesor sediac v kresle stále obdivoval jej telo, jej krásu. Pozoroval jej mladé pružné telo vlniace sa ako užovka s poprsím krehkým aké ešte nevidel. V jeho nohaviciach sa zobudila túžba zmocniť sa jej. Toho mláďaťa patriacemu teraz len jemu. Neschopného sa brániť.
„Poď sem! Hneď!“ – ozval sa profesor. Laura unavená po namáhavej práci dopotácala sa k nemu. Po jej nose stekal pot a v očiach mala únavu.
„Pán profesor, mohla by som dostať napiť?“ – opýtala sa obliznúc si suché pery. Stála pred ním, polonahá a spotená. Medzi jej hebkými prsiami sa tvoril potôčik potu klesajúci po brušku až dole k pupku.
„Neviem, či si zaslúžiš. Dnes ti to šlo nejako pomaly.“
„Pán profesor, ja potrebujem piť! Som unavená.“ – bránila sa Laura a pri každom jej nádychu v zlosti sa jej prsia vydúvali.
„Laura, Laura. Si neposlušné dievča! A veľmi rozmaznané! Nevieš ako sa slušne správať? Mala by si sa naučiť vedieť poprosiť!“ – povedal a postavil sa k nej. Jeho pravé ruka vystrelila k jej bradavke a bez varovania ju celou silou stisol. Zvýskla od bolesti. Oči sa jej vyvalili a v tvári očervenela. Snažila sa tú bolesť pretrpieť. Zatvárala oči a zatínala päste.
„Prosím o vodu.“ – vydala so seba napokon chrapľavo. Profesor jej stisol už aj druhú bradavku a tak isto sa s ňou bolestivo pohrával. Laure do očí vyhŕkli slzy bolesti.
„Nemyslel som prosiť o tvoju vodu, to ma nezaujíma! Správna otrokyňa musí vedieť prosiť o trest!“ – povedal začal jej rozpínať nohavice. Vyzliekol ju. Kolená sa jej chveli, bola tam pred ním iba v nohavičkách. Vnímal jej vôňu nasiaknutú nevinnosťou. Laura sa nadýchla:
„ Pán profesor...prosím...potrestajte ma...“
„Učíš sa rýchlo. Teraz ti dám dole nohavičky potrestám ťa!“ – povedal jej krutým hlasom akoby pomedzi zuby. Spodné prádlo z jej lona doslova strhol až k zemi. Pozoroval pri tom výraz v jej tvári. Mala zavreté oči, čakala chvejúca sa na trest. Chcel ju potrestať. Mal chuť posadiť ju na svojho vtáka a poriadne ju potrestať, no vedel, že je ešte panna. Nechcel jej ublížiť. Predsa len ju chcel potrestať a nie znásilniť. Chytil ju pevne za vlasy a silou ju donútil ľahnúť si na zem. Bolo to pre ňu nepohodlné, mala ruky pod sebou zviazané, no profesor nehľadel v tom momente na jej dobro. Chcel vidieť to mladé krehké telo ako sa bolesťou poučí ako svojho pána prosiť o trest. Roztiahol jej nohy. Nasával vôňu jej ruže, čo priam rozkvitla pred jeho očami. Malá, ružová a mokrá.
„Čo to má znamenať?“ – opýtal sa a pri tom stihol zaboriť prsty do útrob jej mladého tela. Cítil aká je vlhká. Ako z nej vyteká šťava vzrušenia. Laura sa roztriasla, ležiac na studenej zemi. Jej telo sa chvelo, bola bezmocná.
„Si vzrušená, Laura?“ – tázal sa opäť trýzniteľ. Ruky jej začali tŕpnuť pod váhou jej tela.
„Áno, pane.“ – odpovedala Laura napokon a snažila sa uvoľniť si ruky zo zovretia, no každý pohyb jej vytváral len väčšiu bolesť. Zdvihol ju za vlasy aby si kľakla. Rozopol si svoje nohavice a predstavil jej svoju pýchu.
„Nedovolil som ti vzrušiť sa!“ – nadal jej prísnym hlasom. Pokračoval:
„Zaslúžiš si trest, Laura!“ Kľačala pred ním, potupená svojim vzrušením. Držal ju pevne za vlasy a nedovolil je pohnúť sa. Jeho prirodzenie mala presne pred tvárou.
„Vieš, čo máš robiť!“
„Pane, prosím o trest...“ – poprosila potichu a on ucítil jej teplý dych na svojom vtákovi. Zaboril svoje prsty hlbšie do jej vlasov a nasunul jej dievčenské ústa na jeho úd. Zasunul jej ho tak hlboko ako sa len dalo, cítil jej mandle na svojom vzrušenom žaludi. Začala sa dusiť, vydala zo seba chrapľavý zvuk a vzápätí sa ozval jej dáviaci reflex, no profesor nepovolil. Musela si zvyknúť na jeho prítomnosť a prijať ho celého. Napokon sa trochu ukľúdnila a on zovretie povolil. Silou jej pohyboval hlavou tam a naspäť, dokým to nebola schopná robiť sama. Zasúval jej ho hlboko a jej neostávalo nič iné, iba spolupracovať. Prsia sa jej napínali pod ťažkým dychom. A napokon profesor dosiahol vrchol. Striekal to rovno do nej so slovami:
„Všetko to pekne prehĺtaj! Je to tvoj trest! A ty si len moja!“ Laura sa dávila jeho semenom, no on jej nedovolil uhnúť. Mala problém to všetko prehltnúť, čosi stekalo aj po jej brade na holé prsia. Profesor sa odsunul. Sadol si na svoje obľúbené kreslo a pozoroval Lauru ako sa stále chveje a trasie. Jeho semeno mala na perách, aj na hrudníku, no mala stále zviazané ruky a nemohla s tým nič spraviť.
„Otoč sa!“ – prikázal jej. Laura sa otočila a profesor ju zbavil bolestivého zovretia. Okamžite sa začala utierať a on ju pri tom stále pozoroval.
„Obleč sa a choď domov, Laura! Tvoj trest u mňa sa skončil.“ – oznámil jej s ľadovým kľudom. Potichu sa zdvihla a obliekla sa. Stála pred dverami a povedala:
„Pán profesor, znamená to, že už sem nemusím prísť?“
„Nie, nemusíš. Jedine ak by si sama chcela, napokon, sama si bola mokrá vzrušením...“

Pokračovanie nabudúce...