Su denne blízko mňa a predsa tak vzdialené,
keď si ich predstavím, cítim sa šialene.

Po príchode domov, chceš sa hýbať voľná,
zhodíš dolu čižmy, neskôr šaty zvoľna.

A vtedy ich zbadam, vyzývavé, plné
ako mesiac jasný, keď je celkom v splne.

Nemôžu však vonku úplne a celé,
pretože sú väznené v čipkovanej cele

Dvíhajú sa mocne, jak more spenené
môj pohľad dychtivý, hladí ich vzrušene.

Ty si to nevšímaš a otáčaš sa ku mne,
už sú tak blízúčko, dráždivé a vzpurné.

Stačílo by málo, len natiahnuť ruku,
dotknúť sa ich prstom, tichúčko bez hluku,

Potom strhnúť dolu, ten diabolský kus látky,
ktorý púta pevne, párik plný, sladký.

Zmocniť sa tých kopcov s mohutnými hrotmi
premeniť ťa v dojku, a cmúľať ich do tmy.

Vždy je to však iba sen aj ked veľmi živý
zobudim sa a stud temný moju žiadzu kriví.

Pyšnú dvojku znovu, púta podprsenka
môj sen mi vymaže, aj keď je len tenká.

Tisne dvojku k sebe, vytláča ju hore,
Medzi dvojkou jarok, čo prenesie more.

Tvoj dych s jarkom pohupuje, jas pokožky žiari,
bojim sa, že moja myseľ sa premieta v tvári.

Prečítaš ju, zraní ťa to a zhroziš sa veľmi,
tvoja láska ku mne zhynie, zabuchneš mi dvermi.

Preto moje skryté túžby zostanú len v duši
a budu ma znenazdajky v noci kruto dusiť.

A ty v búrke života nedozvieš sa o tom,
že ten kto bol blízučko, stal za tabu plotom.