Ručička na tachometri ukazuje 130, motor auta spokojne tichučko pradie. Zamyslene pozerám na mihajúce sa biele pásy v strede diaľnice. Pomaly sa blíži večer, slnko už toľko nepáli. Spomínam na to, ako to vlastne začalo.

Zoznámili sme sa vlastne úplne náhodou. Internetové dievča. Bláznivý reklamný banner. Ten server som vlastne ani nepoznal. Klik na ikonku „chatu“. Bola tam. Obidvaja sme tam vlastne zablúdili. Neskôr bolo tých náhod ešte viac. Na môj vkus takmer priveľa. Išlo to strašne rýchlo. Internet všetko zrýchľuje, napadne ma reklamný slogan. Dnes letí eBussines, my máme zasa eVzťah. Fenomén doby. Na počudovanie nám to pobláznenie vydržalo.

No a potom.. virtuálne dievča sa o pár mesiacov zmenilo na skutočné. Kto by si to pomyslel? Veď mi nič nechýbalo, teda načo hľadať ďalšiu ženu? A tak som našiel to, čo som ani nehľadal. Díky-bohu.. Mimovoľne zaregistrujem tabuľu, ešte 24 kilometrov. Pozriem na hodinky, 34 minút – do kontaktu. To stíham – usmievam sa.

**

Večera a prechádzka v tichom parku boli príjemné. Sedeli sme oproti sebe v hotelovej izbe a pozerali na seba. Celkom ako hladné psy. ☺

Stretli sme sa už veľa krát, ale teraz, teraz to bolo nejaké iné. Pozerám na Teba, na odlesk slnka v tvojich vlasoch. Slnko zapadá, v miestnosti už je trocha šero. Zoberiem tvoju ruku do dlaní, je teplá. Pohladím ťa a nakreslím ti prstom do dlane nejaký abstraktný obrázok. Mlčíš. Ticho je zrazu akési husté. Čo teraz?

„Chcela by si...?“ a hlas sa mi nejako zadrháva.
„Čo?“ predstieraš, že nerozumieš, ale vyznie to falošne.
„Trocha erotiky?“. Pozeráme si do očí.
Chvíľu je ticho.
Povieš: „vždyť víš... nemůžeme...“
„Jenže,“ zopakujem. „Spomínaš si? – Erotika nemusí byť – iba – sex,“ poviem pomaly s prestávkami medzi slovami.

Je ticho.
„Dôveruješ mi?“ spýtam sa.
Zdá sa, že sa nevieš rozhodnúť. „Áno,“ povieš potichučky, ale v tejto situácii to neznie celkom rozhodne.
Pohladím ťa po ruke. Pomalinky, jedným prstom prejdem hore, až na plece. Zdá sa mi, že dýchaš nejako inak ako predtým.
„Áno,“ povieš znova a teraz už to znie lepšie.
„Dobre teda,“ poviem po chvíli. Sadnem si o kúsok ďalej, sme od seba asi jeden meter. „Čo tak striptíz ?“
„My ešte niekam dnes ideme?“ vyznie to naivne.
Zasmejem sa. „No.. ja si idem sadnúť do hentam toho kresla. No a ty môžeš ostať, kde si.“
Nehýbeš sa. Zrejme sa rozhoduješ. „Všetko?“ povieš po chvíľke, s náznakom paniky, tak že ti skoro nerozumiem.
Neodpoviem nič. Je ti to jasné.
Potom sa ale rozhodneš a – začneš sa pomalinky vyzliekať. Neohrabane. Pomaly a neisto. Zložíš si svetrík a začneš zápasiť so zapínaním blúzky. Normálne by som to mal robiť ja. Potom ju konečne odložíš dole, stále je to nejaké divné.
Ale potom sa ti výraz tváre zmení. Už to nie je výraz utrpenia.

Šibalsky sa usmeješ. „Ty si ale potvora ☺,“ povieš.
A teraz vidím, že ťa to začalo baviť. To mi odľahlo.
Postavíš sa, zatočíš a predtým než si dáš dole sukňu, zavrtíš zadkom.
Do prdelky, pomyslím, si len aby mi to s tou sebakontrolou vyšlo.
Keď si sťahuješ pančuchy, už je v tom celkom výrazný náznak zvádzania.
V spodnej bielizni si sadneš a pomalinky si prejdeš rukou po tele. A znova a znova.

„Ó-bože,“ unikne mi z úst a odvrátim tvár. Vspomeniem si na film Pretty Woman. Ale potom sa pozerám. Skutočne je na čo. Pretty Woman. ☺

Prstene zacinkajú do pohára na stole. A si nahá. Celkom nahá. Je to zvláštny pohľad. Toľko krát som si to predstavoval. Je to iné. Lepšie. Určite lepšie. Naživo – je to vždy lepšie. Časy, keď si bola teenagerka, sú už preč, ale neubralo ti to na kráse. Zrelé ovocie býva najsladšie. A skutočne – je to tak.

Napätie neustúpilo, ba práve naopak. Nevieš, čo sa bude diať. Neviem to ani ja, ale dúfam, že to nedopletiem.
Podídeš ku mne a posadíš sa mi na kolená. Pohladím ťa po pleci. Neviem kam sa mám pozerať, ale aj tak sa nedokážem pozerať inam ako na tvoje prsia. Sú tak blízko. Zrazu sa zdá, že ťa zatrasie zimou. Áno, večer postúpil. V miestnosti je zrazu chladnejšie.
Podídem k posteli. Je tam biele prádlo. Vonia čistotou. Je to dobrý hotel. Odhrniem perinu. Potom sa vrátim pre teba. Zdvihnem ťa a prenesiem, do postele. Zakryjem ťa perinou. Na prvý pocit je chladná a tak sa zachveješ.
Stále ťa držím za ruku
Pozeráme sa na seba.
Čo teraz?

„Jenže,“ poviem.
Zasmeješ sa. Úprimne. Aj ty povieš: „jenže..“
Nadvihnem perinu a znova sa na teba pozriem.
A potom si ľahnem k tebe. Oblečený. Hm, je to nejaké blbé, napadne ma. Vstanem a dám si dolu tričko. Otočím ťa chrbtom a ja si ľahnem k tebe. Pritisneme sa k sebe. Naše telá sa dotknú. Hneď je teplejšie. Nový pocit.
Chvíľku iba tak ležíme. Zavriem oči, dýcham vôňu tvojho tela, počúvam tlkot srdca. „Páči?“
„Ach-bože..“ povieš.
„‚Ach Bože – dobrý‘, nebo ‚ach Bože ...‘ “
„Neblbni – veď to aj tak vieš,“ skočíš mi do reči.
A viem to.
Položím svoju pravú ruku na spodnú časť tvojho brucha. Je tam teplučko. Zachveješ sa. Na kúsku sa dotýkam húštinky tvojho pohlavia – celkom tam dole. Chvíľami máličko pritlačím a cítim ako sa pritisneš ešte kúsok smerom ku mne. Zamrnčíš ako mačka.

Ani neviem ako sme zaspali.
V noci sa zobudím a neviem zaspať. Je tma a lampy z vonka mierne svietia do izby. Ty spíš a mne je zrazu nejako smutno. Pobozkám ťa na chrbát a hladím ťa po chrbte. Jemne aby som ťa nezobudil. Nie, blbosť, chcem ťa zobudiť. Ešte raz. Zobudíš sa. Chvíľku ti trvá kým si vspomenieš kde si. „Ahoj,“ povieš a usmeješ sa.
„Ahoj,“ odpoviem.
Pretočíš sa na chrbát. Pohladím ťa. Pod perinou je nám teplo.
Pobozkáme sa.
Chytím ťa za ruku a položím ti ju hore za hlavu. Potom druhú. Dlane sa ti spoja a ja ti ich pridržím ľavou rukou. Teraz si moja. Taká.. odhalená. Taká bezbranná. Chceš si ruky vrátiť naspäť. Pokrútim hlavou a nedovolím ti to. Chvíľku sa pozerám ako kopčeky tvojich pŕs rytmicky zdvíhajú. Zanorím svoj nos do tvojho podpazušia. Vôňa potu sa mieša s vôňou dezodorantu. Páči sa mi to. Feromóny necítim, ale sú tam, celkom iste. Fungujú bezpečne.

Položím ti ruku dole na koleno. A potom pomalinky, pomalinky posúvam hore. Až sa dostanem hore, k rebrám a potom na prsia. Ruka skončí na jednom kopčeku. Mám ho akurát do ruky. Vztýčenú bradavku cítim v strede dlane.
Ty urobíš niečo podobné. Ruka ti skončí v mojom rozkroku. Hm, spať v rifliach s nahou ženou v posteli.. my sme to ale blázni. Zašmátraš po rozparku.

„Jenže,“ poviem a odsuniem ti ruku. „Toto už naozaj nemôžeme! Prepáč.“
Sklamane zamrnčíš.

Zasa chvíľu spíme.

Ráno sa zobudíme. Svitá. Pozriem na hodinky, bude šesť.
„Musím ísť,“ poviem.
Keď sa vrátim z kúpelne, sedíš v kresle. Máš na sebe len biele spodné prádlo. Nádherná. Skutočne. „Oh-my-god, takto si ešte krajšia,“ poviem. Sadnem si k tebe a potom sa chvíľu objímame.
Pobozkám ťa – na líčko. „Ahoj.“

Musím už ísť.
„Bis dann.“
Rozmýšľam – kedy nabudúce.
Nejako sa mi tie služobné cesty začali množiť.
Cesta naspäť – ubieha nejako pomaly.
Bolo to celkom ako sen.

Menej je niekedy viac.

Ach, Bože...

Moja :-)-8

Jenže..

**

:‘-( /uživatel pláče/

Je to už chvilka, kdy se za tebou zavřely dveře. Tvoje silueta jakoby se však stále rýsovala před jejich výplní. Běžící film se zasekl a stále dokola omílá jeden obrázek. Než jsi vzal za kliku, ohlédl ses. Oči se setkaly. Už jsi nic neřekl, ale na rtech jsi měl úsměv. Pomalu jsi odvrátil hlavu a vyšel z hotelového pokoje.

Teprve po chvíli se odhodlám zastavit příjemnou vzpomínku a vstát z křesla. Přistupuji k oknu. Poodhrnu našedlou záclonu. Je nepravděpodobné, že bych tě mohla vidět. Kdybych se chtěla ze čtvrtého poschodí podívat na ulici, musela bych se vyklonit. To ale neudělám.

Myslím na tu zvláštní noc. Za celou tu dobu, kdy se známe, jsme si ještě nebyli tak blízko. Nedotýkali se jeden druhého…

Až teď.

Bylo to nové a zvláštní. Nikdy před tím jsem nic takového neprožila. Celou dobu jakoby se nad námi vznášel anděl s varovně vztyčeným prstem a bránil tomu, abychom překročili hranici…Přesto mám pocit, že došlo k naplnění. Usmívám se, slunce klouže po střechách. Bude nádherný den.

Čas letí. Odcházím do koupelny a roztáčím kohoutky nad umyvadlem. Pohled zavadí o lesklou plochu zrcadla. Trochu s obavou zaostřím, ale v zrcadle vidím tvář plnou radosti a klidu. Když ukládám drobnosti ze skleněné poličky, všimnu si, že jsi tu zapomněl zubní kartáček.

Opatrně ho beru do ruky, sedám si na okraj vany. Mám nutkání vyčistit si s ním zuby. Pak se rozesměji, zavrtím hlavou nad takovou pošetilostí a ukládám tvůj kartáček do etue se svými toaletními potřebami.

Příště ti ho vrátím, neměj strach!